Prechod cez hranice pripomínal časy socializmu, pred nami bolo len pár áut, čakali sme vyše dvoch hodín a stále sme boli v napätí, že sa im niečo nebude zdať.
Na začiatku návštevy, v mukačevskom kníhkupectve sme sa nejasne dozvedeli, že v mapách nie sú zaznačené turistické chodníky, a teda zrejme žiadne značkovanie u nich nie je, čo bude trochu sťažovať orientáciu. Na uliciach sme bežne stretávali kone so záprahmi, vo dvoroch ľudia chovali domáce zvieratá. Taxikár nás za pár korún odviezol do hotela, ktorý nám poradil. Cítili sme sa ako v Hitchcockovom filme. Na budove žiadne označenie, dokonca ani číslo domu. V celom hoteli žiadni ľudia iba recepčná, na kúsok papiera si zapísala čísla pasov a ani ju nenapadlo dať nám doklad o zaplatení. Izba vyzerala prekvapivo dobre.
Chceli sme sa dostať na vidiek a do hôr, spravili sme si plán cesty. Najpraktickejším dopravným prostriedkom boli maršrutky - malé súkromné autobusy. Vyrazili vtedy, keď sa zaplnili a vystúpiť sme mohli doslova kde sme chceli. Časy odchodov a príchodov neexistovali. Plánovali sme cestovať do Svaljavy. Šofér však ukázal na naše batohy, niečo rýchlo zamrmlal a kým sme sa spamätali, zavrel nám dvere pred nosom. Ktovie kedy pôjde ďalší, povedali sme si a zmenili sme smer cesty do Chustu. Odvtedy sme si žiadne pevné plány nerobili.
Obyčajným autobusom sme cestovali len raz. Stáli sme každých päť minút, šofér vždy vyhlásil fajčiarsku prestávku, niečo kutil v motore a, ak sa mu podarilo naštartovať, zrazu vyhlásil odchod a rýchlo sme vyrazili, aby sme prešli ďalších päť kilometrov.
Na vidieku sme boli s naším plánom cesty veľmi podivní, ľudia nevedeli pochopiť, načo chceme ísť do hôr. Ak sme tam náhodou aj niekoho stretli, najkratšou cestou nás posielali do dediny. "V horách nič nie je, žiadny hotel, žiadny obchod...!" Keď sme im vysvetlili plánovanú trasu, chytali sa za hlavu a všemožne nás odrádzali: "Tam by som nešiel ani za milión korún".
Prechádzali sme nádhernou úrodnou krajinou, kde-tu bola farma. Vyššie v horách sme naďabili na kláštor (Poľana). Staručká sestrička nám dala vodu a nejaké jedlo, poradila nám, aby sme si našli bakuľku na odháňanie hadov a že máme každý svojho anjela, ktorý nás ochráni a nič sa nám nestane. Stretávali sme stále menej ľudí a aj hory boli stále vyššie. Všade naokolo, kde sme sa pozreli, boli nádherné kopce. Ale aj batohy boli stále ťažšie a ťažšie, hlavne keď sa spustil strašný dážď. Bola som celá mokrá, topánky trikrát ťažšie od nalepeného blata, nikde žiaden prístrešok alebo salaš, kde by sa dalo schovať. Len pokojný pastier, ktorého sa dážď vôbec netýkal. Zjavil sa akoby vo sne z hustej hmly, pokojne fajčil a pásol čriedu kôz. V ten večer sme spali v stane v horách. Na druhý deň sme vystúpili na horu Lak.
Boli sme už unavení, tak sme z nej schádzali celý deň, až som myslela, že sa to nikdy neskončí. Keď sme konečne zišli dolu, ocitli sme sa v malinkej dedine medzi dva a polmetrovými slnečnicami a kukuricou. Na chodníčkoch v poli postávali bábušky a ochotne nás navigovali do miestneho "magazínu".
Pokračovali sme zablatenými cestičkami a s obrovskou radosťou sme našli malý rodinný domček, pred ním drevené lavičky pri jednom stole. Predavač sa nás vo dverách pýta, čo by sme si chceli kúpiť.
"Čo máte?"
"Čo si prosíte?"
"Veď nám najskôr povedzte čo máte."
"Všetko, povedzte čo chcete."
Po ďalšom doťahovaní sme sa vzdali naivnej snahy vidieť regál s tovarom. Ovocie ani zeleninu nemali žiadnu - a načo ich vraj chceme kupovať, keď záhrady sú všade naokolo. Tak sme skúsili niečo z tradičnejšieho sortimentu - dve pivá, dve čokolády a nejaké keksy. Priniesol nám všetko na stôl a spýtal sa, či sa nám zdajú dobré tie čokolády, lebo vnútri má aj iné. To už začali pribúdať ľudia z dediny a sadali si k nám. Ponúkali nám vodku, odkiaľsi sa pred nami objavil tanier s nakrájanou klobásou a chleba. Každý mal so Slovenskom nejaké spojenie, buď u nás v minulosti pracoval, alebo tam mal niekoho z rodiny. Začalo sa zmrákať a ľudia pri stole spoločne rozmýšľali, u koho by bolo najlepšie, aby sme prespali. Skončili sme nakoniec v posteli u bábušky - ženy jedného z návštevníkov krčmy, ktorá nám nechala svoje miesto a išla spať k dcére. Prejedený z ďalšej večere u nich doma (nechceli ani rozumieť tomu, že sme už jedli), obklopení ikonami a kobercami zavesenými na stene, sme unavení zaspali.
Stopovalo by sa krásne, keby okolo nechodili samé preplnené moskviče so šoférmi, ktorí nám naznačovali, že keby mohli, určite by nás vzali. Ale najkrajšia cesta bola vlakom. Družná vrava v plnom vagóne a cigáni s kapelou, ktorí nám priali všetko dobré a spievali pesničku o nešťastnej devočke. Tak sme sa doviezli na koniec našej cesty, do Užhorodu. Na stanici sme s potešením zistili, že aj slušný hotel nás vyjde lacnejšie ako na Slovensku (nakoniec tak ako aj všetko ostatné) a dopriali sme si poriadny oddych. Užhorod bolo jediné miesto, kde sa nám nechce vrátiť a kde sa to trošku podobá na to, čo nám opisovali spolucestujúce na ceste zo Slovenska.
Tak sme si radšej nechali v pamäti krásnu prírodu, kde bolo len málo stôp po turistoch a civilizácii, malé dedinky s ľuďmi, ktorí žijú oveľa chudobnejšie ako my, ale možno vďaka tomu si vedia predstaviť, že sa možno nemáte kde vyspať, zaujímajú sa či ste raňajkovali a prinajmenšom vás pozvú k sebe na kávu a vodku.
