(fotografie: Róbert Imrišek)
Predstavte si školu, kde všetky deti chodia veľmi radi, vôbec nevyrušujú, ale so záujmom počúvajú všetko, čo hovorí pán učiteľ. Poznajú a milujú ho všetci obyvatelia na okolí a s hrdosťou mu každý deň nosia to najlepšie na jedenie, čo doma majú. Na nácviky divadla, ktoré pripravuje, nechodia len herci, ale všetci z okolia.
Že by nádherný a nesplniteľný sen dnešného učiteľa? Pre Róberta Imriška sa na rumunských lazoch stal realitou. Pravda, ak by vám sen nepokazila skutočnosť, že začínate učiť s prastarými učebnicami „ochrúmanými“ od myšiek, za prácu nedostávate plat, žijete obklopený horami plnými vlkov a keď napadne poriadne veľa snehu, dva dni sa nedostanete ani k najbližšiemu susedovi. Ten je totiž vzdialený niekoľko kilometrov.
Róbert Imrišek (25) je učiteľ, ktorý žil a pracoval jeden rok na lazoch, kde žijú rumunskí Slováci. V súčasnosti žije v Bratislave, kde pôsobí ako učiteľ na základnej škole a navštevuje druhú vysokú školu, odbor liečebná pedagogika. Z Rumunska sa vrátil v minulom roku.
Kde sa nachádza miesto, kde si učil?
Je to rozhranie medzi župou Bihor a Šalja, neďaleko maďarských hraníc, v Karpatoch. Tam v horách je farnosť Gemelčička, kde žijú Slováci. Keď ide človek 25km po hrebeni hory, dostane sa na Vagaše, kde je v hore rúbanisko s roztrúsenými domčekmi (Havraní vrch). Lazy majú spolu 30 km. Nevedie tam žiadna prístupová cesta, dá sa tam dostať pešo alebo konským záprahom.
Koľko tam žije ľudí?
Je tam 26 domov, volajú ich izby, je to výstižné, lebo každý dom je len jedna izba. Žije tam asi sto ľudí.
Kde si býval?
Ja som býval v škole. Škola je hlinená, skladá sa z jednej triedy a maličkej miestnosti, v ktorej je posteľ, kachle, stôl. Škola bola pre ročníky jeden až štyri. Mal som tam deväť detí prvého stupňa, poobede som mal otvorenú škôlku, kam chodilo sedem detí. Od druhého stupňa chodili do školy do Tusy, vzdialenej dvanásť kilometrov, alebo do Sigu, vzdialenej 17km.
Ako sa dostali do tak ďalekej dediny?
Pešo. Niekedy na bicykli, v zime na lyžiach. Sedemnásť kilometrov tam a sedemnásť späť! Vstávali o pol štvrtej ráno. Navyše hory bývali plné vlkov, v zime aj štyri metre snehu...
Ako si sa dostal k učeniu na takýchto lazoch?
Na Veľkú noc som bol so skupinkou ľudí na Gemelčičke. Títo ľudia ich navštevujú, sú to také „ľudové misie“. Uchvátil ma ten kraj, zaujímalo ma, či sa nedá prísť na dlhšie. Zaujímali ma Vagaše, keď som sa dozvedel, že je to úplna divočina. Bolo to ako v rozprávke, akoby som sa vrátil do devätnásteho storočia. Ľudia stratili kontakt so Slovenskom pred dvesto rokmi. Bolo to smiešne, malé deti rozprávali ako u nás niektoré babky. Ľudia boli zlatí, žili bez elektriny, nepokazení televíziou...
Dostali sme sa do Gemelčičky, od kňaza som sa dozvedel, že tam nemá kto učiť. Pomohol by mi tam vybaviť miesto ako dobrovoľníkovi. Jasné, že to beriem, povedal som si. Ale keď som prišiel domov, začal som to veľmi zvažovať.
Už to nebolo také jednoznačné...
Váhal som, či ísť alebo neísť, až ma nejako osvietilo, že pôjdem. Napísal som kňazovi sms, že to beriem, strašne ma od toho odhováral, vraj „tam skapal pes“. Dal mi telefón na školského inšpektora, aj ho sám oslovil. Volal som tomu inšpektorovi: english – nič, deutsch – nič, no, to bude problém, skúsil som po taliansky, pred pár rokmi som tam bol, niečo som vedel. Dohodli sme sa len – je to možné? – áno!
Z čoho si žil?
Išiel som tam ako dobrovoľník, býval som v škole, starosta mi poslal piecku, aby som nezamrzol. O stravu sa starali ľudia, veľmi vďačne. V tomto som sa mal kráľovsky. Rodiny sa striedali po týždni. Videl som, že mi varia naozaj dobre, neviem, či tak jedli aj oni, a ak áno, tak potom mali lepší týždeň.
Aké to bolo v škole? Mali ste tam nejaké vybavenie, učebnice?
Strašne staré, potrhané knihy, ožrané myšami. Otvoril som skriňu, všetko sa na mňa zosypalo, všetko ochrúmané. Myšky ma prenasledovali po celý čas, boli to moje verné spoločníčky. Knihy som doniesol aj z domu, nejaké som si dal potom kúpiť na Slovensku. Začínal som s rumunskými učebnicami, musel som si to sám prekladať.
Vedel si po rumunsky, keď si tam išiel?
Nevedel, bolo to ťažké. Ale nechcel som ich učiť len po slovensky, potom prídu do inej školy a nebudú rozumieť. Učil som ich aj rumunčinu, pretože ju potrebovali vedieť.
Aké boli deti? Asi bola škola pre nich zaujímavá, keď si ich učil nové veci.
Deti tam boli veľmi dobré. U nás, keď deti zaujmeš, učenie už nie je také ťažké. Tam to bolo naopak. Radi sa učili, ale vzdelanie mali veľmi zanedbané.
Prispôsoboval si si všetky osnovy...
Jasné. Pohľad ľudí na vzdelanie tam bol – „ Hlavne nech sa podpísať vie! Čo viac treba?“ Keď sa deti vrátili zo školy, museli tvrdo makať. Škola začínala ráno o deviatej, aj to už pred tým nachovali zvieratá, alebo dve hodiny pásli. V prvom rade bolo treba vysvetliť rodičom, aby deti nekarhali, že sa doma učia.
Bolo ťažké ich presvedčiť?
Ťažké bolo presvedčiť samého seba. Cítil som sa ako v rozprávke, odstrčený od sveta, medzi prírodnými ľuďmi. V relatívnej chudobe. Tí ľudia nehladujú. Videl som obrovské výhody ich sveta, videl som, že sú vlastne bohatí. Boli rozumní, ale neboli vzdelaní, a v tej nevedomosti boli šťastní. Väčšina z nich ani nevedela, že Zem je guľatá. Musel som presvedčiť samého seba, že to má zmysel. Vyriešil som to tak, že sú tam ľudia, ktorí sú šťastní, ale aj ľudia, ktorí by odtiaľ najradšej vypadli, ale nemajú šancu. Aj preto, lebo nemajú vzdelanie. Ich spôsob života mnohých neuspokojuje. Chcel som, aby mali možnosť voľby.
Na Slovensku mali mnohí ľudia možnosť vidieť divadlo, ktoré si s nimi nacvičil...
Tým, že tam bolo tak málo ľudí, nechcel som sa sústreďovať len na deti. Robil som aj s dospelými. Stretávali sme sa v škole, pri modlitbe, mávali sme tanečné večery, ale chcel som s nimi spraviť aj niečo intelektuálne. Chcel som, aby sa mali možnosť ukázať. Neverili si, cítili sa, že sú zabudnutí a každý na nich kašle. S divadlom sme začali hneď po Vianociach. Vekové rozhranie hercov bolo pätnásť až šesťdesiat. Bolo to zaujímavé, lebo divadlo nikdy pred tým ani nevideli. Dokonca nevedeli, čo to je.
Akú divadelnú hru si vybral?
Tri vrecia zemiakov od Korbačku. Bolo to z dedinského prostredia, výborná komédia… Chcel by som hrať niečo alternatívnejšie, ale to som si s nimi netrúfol. Na prvom stretnutí som im prečítal scenár, strašne sa im to páčilo, aj keď polovicu slov nerozumeli. Keď som im rozdal scenáre, niektorí to nevedeli ani prečítať. „Tak toto bude tvrdý oriešok“, povedal som si, keď som to videl. Ale aj mi ich prišlo ľúto. „Neuveríš mi, ale ja som už desať rokov nič nečítal“, povedali niektorí.
Ak nevedeli čítať, ako sa naučili scenár?
Chodil som k nim po večeroch, predčítaval, požičiaval starý magneťák zo školy a nahrával som im text na kazetu...Niektorí boli rodičia alebo starí rodičia detí, ktoré som učil, tí ich potom učili. Zrazu celé Vagaše žili divadlom, rozprávali sa v replikách.
Mali z toho zábavu?
Totálne! A ja s nimi. Tým, že dobre nerozumeli, nerobilo im problém vymeniť v scenári slovíčko z riadku nižšie. Napr. Hlúpy Ďuro sa naštval: „Sotva čo žobrať začal, už dve kapse nosí! Ty, ty, ty sotva jedna!“
Na začiatku sa hanbili postaviť, urobiť gesto. Čím ďalej, tým viac začali sami improvizovať, pridávať vlastné veci. Stále viac ma to bavilo. Keď sme sa stretli! Lebo to bol ďalší problém. Nepoužívali hodiny. Mali to ďaleko, v zime napr. jedna dievčina chodila 15km v snehu pešo.
Ako často ste sa stretávali?
V nedeľu sme mali dlhšie stretnutie a dvakrát týždenne krátke. Pomohol som im, aby stihli nachovať a večer sme sa mohli stretnúť. Boli tam už celé Vagaše, nielen tí, čo nacvičovali. Pred premiérou to videli tisíckrát, všetko poznali. Keď potom herec spravil maličkú zmenu, išli sa popučiť.
Celé Vagaše začali žiť divadlom. Ako to dopadlo?
Nastal deň premiéry. Na Vagašoch narvaná škola. Prišli všetci zo širokého okolia.
Ako sa vám podarilo divadlo tak spropagovať?
Veľmi jednoducho, všetko sa tam šírilo rýchlejšie, ústnym podaním. My si len myslíme, že žijeme vo svete informácií.
Premiéra sa vydarila, ľudia boli nažhavení, stali sa z nich veľkí herci. Tešili sa na ďalšie predstavenia. Dobrovoľné vstupné, čo sme utŕžili, sme šetrili na cestu na Slovensko. Chcel som ich dostať na Slovensko, lebo ani nevedeli, že existuje štát, kde žije väčšina Slovákov. V Rumunsku boli menšina, necítili sa rovnocenní s Rumunmi, ale tým, že žili v izolácii, nebrala ich ani slovenská komunita.
Muselo byť ťažké pricestovať na Slovensko.
Bol to strašný problém. Každý z nich musel mať v hotovosti 25 000 Sk, aby ho vôbec pustili cez hranice. Napožičiavali sme veľa peňazí. Cestovali sme na dvoch autách, po ceste sa nám pokazili... Organizoval som to cez fary. Chcel som, aby bývali v slovenských rodinách, nie izolovaní na ubytovniach.
Ako sa im páčilo na Slovensku?
Boli užasnutí, strašne sa im páčilo. Hrali sme v Námestove, v Rajci a vo Vidine pri Lučenci. Chcel som ísť s nimi na Oravu, lebo to je ich pravlasť. Pohybovali sme sa medzi veľmi srdečnými ľuďmi, bol som šťastný, že som Slovák. Našli si s nimi spoločné mená, rozprávali sa, že sú možno rodina. V Rajci sa na ich návštevu pripravovali týždeň dopredu, prišlo veľa ľudí. Po každom predstavení bola diskusia, bolo to rovnako dôležité ako divadlo.
Chcelo sa im po takomto zážitku vrátiť späť?
Strašne sa tešili. Hovorili: „Je nám tu tak dobre, ale čo moja žienka, moje deti...“. Zažili už niečo iné, možno začali byť hrdí, že sú Slováci.
Na Vagašoch sa udialo ešte toľko ďalších akcií – pozorovali ste s deťmi hviezdy, a potom ste spali v škole, nacvičili s nimi pesničkové divadielko, zorganizovali Mikuláša, po prvýkrát išli na výlet do mesta a navštívili cirkus... Muselo to byť aj veľmi náročné. Mal si celý rok energiu?
Áno, stále som videl, čo sa tam dá ešte robiť. Nebol som za ten rok vyhorený. Namakal som sa, ale nemal som čas na nejakú nudu.
Chcel by si sa tam vrátiť?
Nevylučujem to. Od začiatku to bolo dohodnuté na jeden rok. Veľmi som tam chcel zostať. Ale mala sa tam vydať jedna žena, kvalifikovaná učiteľka. Nechcel som jej brať prácu, nič iné by si tam nemohla nájsť. Okrem toho, mal som už na dva roky prerušené štúdium, nemohol som to predĺžiť. Odchod bol strašne ťažký. Hlavne po skúsenostiach s divadlom vidím, aký význam má kultúra. Ľudia tam pred tým nemali žiadne nové podnety, každý deň bol rovnaký a veľkým problémom bol alkoholizmus.
Si s nimi doteraz v kontakte?
Bol som tam celé leto, teraz na Mikuláša, aj na Veľkú noc tam idem. Bol to zatiaľ pre mňa najzmysluplnejšie prežitý rok.
zhovárala sa Zuzana Thurzová
