Rodina pekinského predstaviteľa katolíckej cirkvi Sü Jung-chaj (napravo) a Li Šan-na (napravo) oslavujú narodeniny svojho syna. (Veľká Epocha)
Keď sa 4. júna 1989 stal masaker na námestí Nebeského pokoja (Tchien-an-men), Sü Jung-chaj práve skončil vysokú školu a bol lekárom na oddelení duševného zdravia v nemocnici Chuej-lung Kuan, Peking. Mal vtedy 29 rokov.
Keď on a mnoho ďalších mladých členov katolíckej cirkvi kráčali po uliciach Pekingu, niesol kríž ako predstaviteľ pekingského kostola Kuan-wa-š'. Niekoľkokrát navštívili námestie Nebeského pokoja, aby podporili protestujúcich študentov. Ohľadom noci, keď nastal v Pekingu masaker, Sü Jung-chaj povedal: „Triasol som sa, keď som zašíval rany zranených študentov a nevinných civilistov až do úsvitu.“
„Niesli sme kríž smerom k námestiu Nebeského pokoja“
Sü Jung-chaj hovorí: „V 80-tych rokoch bol počet Číňanov, ktorí boli kresťanmi, stále veľmi malý. Vláda v Pekingu práve dovolila, aby sa kostoly otvorili pre verejnosť a konali sa tam pravidelné bohoslužby. Na nedeľné bohoslužby prichádzalo do kostola Kuan-wa-š' len asi 100 ľudí. Väčšina z nich boli starší ľudia. Návštevnosť mladých bola stále veľmi nízka.“
„12. mája 1989, sme pod vedením Liou Chuan-wena kráčali po uliciach v Pekingu, aby sme sa pripojili k tým, čo už pochodovali na podporu anti-korupčného hnutia vysokoškolských študentov. Kráčali sme v mene nášho kostola. Niesli sme kríž smerom k námestiu Nebeského pokoja. Ako kresťania sme chceli naplniť našu zodpovednosť k spoločnosti.“
„Liou Chuan-wen bol v tom čase hlavným riaditeľom bezpečnostných síl „Autonómnej asociácie robotníkov.“ 20. mája vyhlásili v Pekingu stanné právo. V tú noc bola skupina nášho kostola posledná, ktorá vstúpila na námestie Nebeského pokoja.“
Na námestie Nebeského pokoja prišli tanky
„Prišiel som na námestie Nebeského pokoja 3. júna o deviatej hodine. Bol som svedkom, ako na námestie prišiel prvý tank. V tom čase niektorí ľudia hlásili, že polícia a armáda sa začali presúvať a idú od západu smerom k námestiu Nebeského pokoja (západná ulica Čchang-an). Kráčal som na západ. Medzi 10:30 a 11:00 večer som prišiel na ulicu Si-tan. Náhle na ulici zhasli všetky svetlá. Nebolo tam žiadne svetlo. O desať minút som počul streľbu. "
Streľba prichádzala z diaľky. Vedel som, že sa približuje, pretože zvuk sa zosilňoval. Niekoľko áut zaparkovaných na ulici Si-tan ako blokáda cesty začalo horieť. Autá horeli jasnými plameňami. Ľudia utekali smerom k horiacim autám.“
Ráno 4. júna, umrelo v pekinskej nemocnici Pošty a telekomunikácii 23 ľudí.
„Po chvíľke som videl mnohých ľudí, ako bežia zo smeru Mu-si-ti. Väčšina z nich bola zranená a krvácali. Boli v šoku a v panike z brutálneho útoku armády a polície. Väčšina ľudí nevedela ako reagovať a bezcieľne pobiehali po okolí.“
„Pomáhal som nosiť ranených do pekinskej nemocnice Pošty a telekomunikácii (nemocnica Jou-tien), ktorá bola blízko k Si-tanu. Od polnoci do 5. hodiny ráno 4. júna som zažil najbolestnejšie a najnezabudnuteľnejšie chvíle môjho života.“
„V tom čase som videl nekonečný prúd ľudí, ktorých posielali do nemocnice na prvú pomoc. Zranených nosili ich priatelia na chrbtoch, na rukách, na pleciach, alebo ich jednoducho vliekli. Zranení boli všade: na schodoch, vo vnútri aj mimo nemocnice. Dvesto či tristo postelí v nemocnici sme veľmi rýchlo zaplnili. Krúžili okolo nás zranení ľudia v bolestiach. Ich telá boli hrozne zmrzačené.“
Hlas Sü Jung-chaja sa zachvel, keď si spomenul na bezútešný pohľad, ktorý v tú hroznú noc videl.
„Jeden človek mal v ruke veľkú dieru, kosť bola zlomená a zostal tam len kus mäsa. Ďalší človek bol už mŕtvy, zastrelený strelou do krku odzadu.“
„Jedna sestra a brat prišli do nemocnice spolu. Brat umrel, než sa mu dostalo lekárskej starostlivosti. Sestra veľmi úpenlivo plakala, prežívala obrovské muky...“
„Tiež som cítil obrovskú bolesť. V čase, keď som ďalšie ráno opustil nemocnicu, umrelo dvadsaťtri ľudí. Pre mňa tá noc bola veľmi bolestivou spomienkou, na ktorú nikdy nezabudnem. Krv bola po celom mojom tele, na celých mojich rukách...“
Zašívanie zranených
„V Číne vláda vyhlasuje, že „Armáda čínskej komunistickej strany je armádou ľudu“ a „armáda sú bratia a sestry ľudu“. Nikdy by som si nemyslel, že táto armáda zaháji streľbu do čínskych ľudí. Moje srdce sa triaslo, keď som bol svedkom pravdy o obrovskej tragédii a násilí, ktoré sa dialo na námestí Nebeského pokoja.“
„Našiel som lekárov, ktorí boli v službe v nemocnici Jou-tien a ukázal som im svoj odznak. Hoci som bol psychiatrom v nemocnici Chuej-lung-kuan, operácie som nerobil odvtedy, čo som skončil školu. Robil som ich len počas praktických cvičení na Vysokej škole lekárskej v Pekingu. Avšak v službe nebolo dosť lekárov, takže som sa dobrovoľne prihlásil. Bol som odhodlaný pomôcť zraneným.“
„Zašíval som zranených, jedného za druhým. Neskôr som pomáhal tým, ktorí sa prebrali po operácii. Počas noci zvuk streľby vôbec neutíchol. Po tvári mi tiekli slzy.“
„O 5:00 ráno som si náhle spomenul na svoju matku. Nevidela ma celú noc a určite mala obavy. Ponáhľal som sa domov. Mama mala o mňa strach a moja sestra nespala celú noc.“
„Na ďalší deň sa všetci vedeli, čo sa stalo. Mnohé nemocnice v Pekingu zachránili veľa životov, ale mnoho životov bolo stratených. Počas tých niekoľkých dní sme videli vrtuľníky, ako lietajú nad námestím Nebeského pokoja.“
„Po masakri 4. júna prebehlo dôkladné policajné pátranie. Uväznili mnoho ľudí.“
Zvuk streľby zničil vieru v ČKS
Sü Jung-chaj povedal: „Ľudia v Číne zaplatili 4. júna obrovskú cenu. Iba potom sme si všetci začali uvedomovať pravdu. Všetko, čo ČKS hovorila, znelo príliš dobre na to, aby to bola pravda. Používali najkrajšie slová, aké existovali, ale to, čo robili, bolo úplne opačné. Hovorili veci jedným spôsobom a robili ich iným spôsobom. Ako by ľudia mohli naďalej veriť ČKS? V tom čase sa čínski ľudia vzdali viery, ktorú kedysi mali v ČKS. Videli, že ČKS nemôže zachrániť Čínu a nemôže zmeniť srdcia ľudí. Ľudia opustili ČKS. Mnoho ľudí začalo chodiť do kostola a začalo veriť v Boha.“
„V 90-tych rokoch bolo v celej Číne len niekoľko miliónov kresťanov. V roku 2000 počet kresťanov v Číne dosahoval 100 miliónov. Prudký nárast počtu kresťanov v takom krátkom časovom období nemožno označiť za nič iné, ako zázrak.“
„Vo februári 1989 som po prvýkrát prišiel do kostola Kang-wa-š'. V kostole bolo miesto na sedenie len pre 300 ľudí. Neskôr rozšírili počet miest na sedenie na 700. Väčšina ľudí, ktorí prichádzali do kostola, boli starší ľudia.
„Počas štvrtkových nocí sa v kostole stretávali mladí ľudia. Bolo ich tam najviac 30 až 40.“
„Po masakri sa ich počty dramaticky zvýšili. V roku 1994 sa všetci na jednu nedeľnú bohoslužbu ani nezmestili. Počet bohoslužieb v roku 1994 sa rozšíril, aby sme sa prispôsobili väčšiemu záujmu. V roku 2000 sa počet nedeľných bohoslužieb zväčšil na päť. Neskôr sa kostol ešte raz zväčšil a teraz sa na každej bohoslužbe môže zúčastniť viac ako tisíc ľudí.“
Vystúpenie z ČKS a jej mládežníckych organizácii
Sü hovorí: „Mám 46 rokov. Keď som bol mladý, naozaj som veril v ČKS. ČKS povedala, že komunizmus všetkým umožní, aby viedli dobrý život a navzájom si prospievali. Ale skutočnosť nám hovorí, že veci v dnešnej Číne také nie sú. Tých niekoľko ľudí, čo sa má dobre, sú špeciálne skupiny, ktoré pokračujú v recitovaní tej prázdnej rétoriky ČKS a veria jej.“
„Väčšina ľudí v dnešnej Číne sa nemá dobre. Naopak, sú čoraz chudobnejší. Zoznam problémov je nekonečný, vrátane núteného sťahovania, nedostatku primeraného bývania, roľníci prichádzajú o pôdu, je tu nezamestnanosť a nedostatok vzdelávania. Veľká medzera medzi chudobnými a bohatými sa za vlády ČKS ešte viac zväčšila.“
„Zarobili si noví zbohatlíci svoje peniaze prácou? Nie. V minulosti kapitalisti museli prejsť niekoľkými generáciami usilovnej práce, aby sa stali milionármi. V dnešnej skorumpovanej čínskej spoločnosti milionári a miliardári vznikajú cez noc. Špeciálne skupiny si pre seba berú to, na čom pracovali ľudia po mnoho rokov. Privilegované skupiny vedú zhýralý život a márnivo míňajú svoje peniaze.
„Všetci sme obeťami dôvery v ČKS. V súčasnosti je bežné, že vidíme ľudí, ako sa navzájom utláčajú. Toto je niečo, čo kresťania nemôžu tolerovať. Vždy sme bojovali za ľudské práva.“
„Keď som bol mladý, pripojil som sa ku skupine pionierov ČKS. Skutočne som veril tomu, čo ČKS hlása o slúžení ľudu. Na strednej škole som začal mať svoje vlastné myšlienky a názory a rozhodol som sa, že sa nestanem členom Zväzu mládeže ČKS. Keď som začal študovať na vysokej škole v roku 1979, všetci v triede boli buď členmi ČKS alebo členmi Zväzu mládeže ČKS. Ja som bol jediný, kto nemal spojenie s ČKS. Nakoniec som nemal inú možnosť, ako sa stať členom, kvôli tlaku, ktorý na mňa vyvinuli ostatní študenti a úradníci ČKS na škole.
„Prečítal som si „Deväť komentárov ku Komunistickej strane.“ Čítal som na internete správy o desiatich miliónoch ľudí, ktorí vystúpili z ČKS. Komunizmus sa stratil zo sŕdc ľudí už dávno. Dnes som katolíkom so svojou vlastnou vierou a ideálmi.“
„Týmto jasne vyjadrujem svoje vystúpenie zo Pionierskeho zväzu ČKS a zo Zväzu mládeže ČKS.“
