Recenzia filmu Hranica

 

Dokument o  hranici, ktorá rozdelila ľudské osudy na dlhé desaťročia

Dokumentárny film

Slovensko 2009, 72 min.
Réžia: Jaroslav Vojtek

Po skončení II. svetovej vojny zabrali sovietske vojská územie vtedajšieho Československa (Zakarpatskú Rus) do svojho bloku. Novú štátnu hranicu, nakreslenú politikmi v Moskve, vytýčila nekompromisne Červená armáda. Obec Slemence mala tú smolu, že stála novej hranici v ceste - jej obyvatelia sa zrazu ocitli rozdelení do dvoch častí. Jedna časť, Veľké Slemence, zostala na Slovensku, druhá dostala názov Malé Slemence a pripadla Ukrajine.

Obyvatelia Malých Slemeniec rozprávajú, že pričlenenie k Sovietskemu zväzu bolo najväčším nešťastím ich života. V rámci Stalinovho sťahovania národov bolo mnoho z nich vysídlených alebo odvedených do táborov. Na ich miesta boli privezené ruské rodiny. Cieľom bolo oslabenie miestnej komunity, spretŕhanie väzieb medzi oboma stranami hranice a odsun „demokraciou nakazených“ obyvateľov z Československa. Vince Toth z Malých Slemeniec na Ukrajine spomína: „Môjho otca dali do lágra. Tam aj umrel. Stalin dal totiž príkaz zozbierať podozrivých Maďarov...“

Ostnatý drôt, natiahnutý medzi domami, rozdelil rodiny, milencov, priateľov, ale aj majetky, či dokonca mŕtvych na cintoríne. Vyskytli sa prípady, keď rodičia zostali na jednej strane a deti na druhej... V roku 1949 bol zavedený do trojmetrového plotu elektrický prúd. Na strážnych vežiach pribudli guľomety.

Napriek týmto opatreniam prebiehala medzi príbuznými živá komunikácia. Väčšina obyvateľov dediny ovláda maďarčinu, ktorej hraničiari nerozumeli. Správy si oznamovali počas prác na poli – spevom. Vždy sa vedelo, kto umrel, kto sa práve narodil a kto má svadbu. Navštíviť sa však nemohli...

 

Hranica podobná povestnému berlínskemu múru rozdeľuje najbližšie rodiny aj v súčasnosti. 21.decembra 2007 sa táto hranica stala východnou hranicou Schengenu... V rámci plnenia Schengenských dohôd bola voči obyvateľom Ukrajiny zavedená vízová povinnosť. Ukrajinská strana reagovala na toto opatrenie recipročne. Kvôli ilegálnym migrantom sa natiahol nový plot, pribudli kamery a v strážnych vežičkách znovu hliadkujú vojaci. Tajné prechody hranice organizuje najmä ukrajinská prevádzačská mafia. Tá už v okolí obce kúpila niekoľko domov a využíva ich ako prvé úkryty pre utečencov na slovenskom území. Mladí ľudia vidia v hranici príležitosť pre rýchlo zarobené peniaze pašovaním a prevádzačstvom.  Pán Tóth zo slovenskej strany dediny rozpráva: „Keď sme boli malé deti, vojaci nás lákali na cukríky k hranici. Potom nás odovzdali na úrady a za úspešný zásah na čiare dostávali opušťáky. Každý chcel z tohto blázinca vypadnúť. Ja som išiel študovať do Bratislavy, ale kamaráti, čo tu ostali, iba pijú. Zopár sa ich pridalo k pašerákom gasolinu, predávajú ho za sedemnásť korún alebo k prevádzačským bandám, aby aspoň niečo zarobili. Jednému kamarátovi sa to stalo osudným, zatkli ho kukláči.“

 

Jaroslav Vojtek (1968, Žilina) absolvoval Filmovú a televíznu fakultu VŠMU v Bratislave odbor réžia dokumentárneho filmu u Dušana Hanáka (1994-1999). Jeho dlhometrážny debut My zdes (2005) bol uvedený v súťaži dokumentárnych filmov na MFF Karlove Vary a získal viacero medzinárodných ocenení. Najnovší dokumentárny film Jara Vojteka Hranica si odniesol z prestížneho MFDF Jihlava cenu za najlepší dokumentárny film strednej a východnej Európy za rok 2009.

Spracovanie

Ako vykresľuje režisér, téma filmu sa dá charakterizovať paradoxmi. Ostro strážená hranica nebola hranicou medzi znepriatelenými štátmi, ale medzi štátmi, ktoré patrili do „spriateleného“ socialistického tábora. V roku 2008 sa stáva hranica Schengenskou  a tým pádom ešte viac stráženou. Hranica cez dedinu je porovnateľná s berlínskym múrom, s tým rozdielom, že berlínsky múr nakoniec padol, ale hranica medzi Slemencami stále existuje.

Film je nakrúcaný časozbernou metódou. „Jaro Vojtek sledoval tému niekoľko rokov (nakrúcanie hranice sa začalo v roku 2001), doniesol obrovské množstvo materiálu do strižne,“ hovorí producent  Mario Homolka. Film zaznamenáva udalosti ako referendum do EÚ, vstup do EÚ, otvorenie prechodu na hranici, vybudovanie Schengenu. Rozpráva o tom, že akékoľvek vytváranie hranice medzi ľuďmi prináša bolesť a utrpenie. Pretože obyvatelia z oboch strán slovenskej i ukrajinskej časti dediny sú maďarskej národnosti, ani Slovensko, ani Ukrajina nemá v prioritnom záujme situáciu riešiť. Prostredníctvom filmu Hranica sa režisér chcel zamyslieť nad absurdnosťou vytvárania akýchkoľvek hraníc a bezmocnosťou jednotlivca voči mocenským rozhodnutiam. „Chcel som poukázať na absurdnosť našich činov, aby sme si uvedomili stratu hodnôt, ktoré sú v našom živote nesmierne dôležité, a to láska, pokora, tolerancia, všímavosť, priateľstvo či slušnosť,“ hovorí Vojtek.

Resumé

Režisér film nekomentuje, necháva diváka, aby si vytvoril názor sám. „Som rád, že mi producenti nechali voľnú ruku, čo je nebývalý úkaz,“ prezradil s úsmevom režisér. Príbeh rozdelenej dediny je prerozprávaný cez dojemné osudy jednotlivých ľudí. Vo filme vystupuje sedem postáv, každá rozpráva o tragédii, ako ju hranica poznačila.

Snímka Hranica zobrazuje trpkú skúsenosť dedinčanov, ktorí na najstráženejšej hranici Európskej únie snívajú svoj sen o jej otvorení. Diváka citovo príliš nevydiera, je pragmatická, informatívna, znepokojujúca a plní svoju úlohu dokumentárneho filmu – hovorí pravdu.

Hodnotenie:

Zdroj: ASFK