Moja dcéra sa narodila v Pekingu v roku 1992. Vtedy som na pôrodné komplikácie takmer zomrela a celá rodina bola vo veľkom strese. Starká prehlásila: „Čo za osobu môže byť toto dieťa, keď vstupuje na tento svet v takom zmätku?“
Povedať „nie“ sa naučila keď mala iba jeden a pol roka. V ten deň niečo vyparatila. Nasadila som prísnu tvár a začala ju hrešiť. Ona ale prekvapivo vôbec nebola vystrašená alebo nahnevaná. Pri pohľade na mňa sa len zamračila a veľmi jasne s veľkým úsilím povedala: „Nie, mama! Nie nahnevaná!“
To bol jej prvý pokus povedať „nie“, jasne a pevne. Vyzeralo to tak, že sa viac zaujímala o moju pohodu, než o to, že bola práve pokarhaná. V tej chvíli som vedela, že všetko, čím som kvôli nej prešla a ešte prejdem, bude užitočné.
O život navôkol sa začala zaujímať, keď mala dva a pol roka. Jedného dňa som ju vzala na prechádzku k základnej škole, kde sme si sadli na neďalekú lavičku. Po dlhom pohľade do miestnosti triedy sa ma spýtala: „Mami, môžem tiež chodiť do školy?“ „Nie, si príliš malá,“ povedala som jej. Po chvíli ticha s hlbokým nádychom povedala: „Mama, budem niekedy vôbec vyššia?“ Slovo vôbec zdôraznila s takou silou, akoby ju tento problém obťažoval už po dlhú dobu. Na chvíľu som stratila reč pozerajúc sa jej do očí a popri tom premýšľajúc, či nebola v minulých životoch nejakým filozofom. Nakoniec som jej odpovedala úplne nefilozoficky: „Jedz viac, a potom postupne vyrastieš.“
Keď mala moja dcéra tri a pol roka, dala mi lekciu. Vážnym tónom sa ma spýtala: „Mama, prečo sú na svete zlí ľudia?“
Užasnuto som na ňu hľadela a premýšľala: „Áno, prečo vlastne? Keby na svete neboli zlí ľudia, iba dobrí, nebolo by to úžasné?“ Stovky myšlienok a tisíce možností mi prebehli mysľou, no nakoniec som jej aj tak nevedela dať odpoveď, ktorú by trojročné dieťa vedelo prijať. Iba som jej úprimne odpovedala, že neviem.
Naklonila hlavu a hrdo povedala: „Dobre, ja viem!“
Prekvapene sa pýtam: „Naozaj? Povedz mi, prečo sú zlí ľudia?“
„Stále robili zlé veci, preto sa stali zlými ľuďmi!“
Jedného dňa sme dcéru aj s manželom vzali previezť sa. Bol pekný deň a po ceste sme videli mnoho svadobných áut. Jedno luxusnejšie ako druhé. Dcéra na nich uprene hľadela cez okno. Po chvíli sa jej manžel spýtal: „Keď sa raz vydáš, chcela by si sa viezť v limuzíne?“
Zaborila sa späť do sedadla a odpovedala vážnym tónom: „Uvidíme, až ten čas príde.“
Potom sa už cez okno nepozrela. Zase raz ma jej odpoveď ohromila. Ako dokáže zostať emočne tak nepohnutá v tomto veku?
Na svoj vek bola veľmi bystrá. Keď mala len päť a pol roka, navštevovala už druhú triedu základnej školy. Keď som šla na rodičovské združenie, videla som vedľa školskej brány veľký nápis: „Učiť sa byť; Učiť sa vedieť; Učiť sa robiť; Učiť sa byť zdraví a silní.“ Doma som sa jej spýtala, čo ten nápis znamená. Kým som sa pripravovala na to, že jej dám na túto tému dlhé kázanie, ona len s úsmevom odpovedala: „Ja viem! Je to len o tom, byť dobrým človekom!“
Odrazu som zabudla na svoju reč, ktorú som si pripravila a mala som chuť začať ju obdivovať.
Keď mala moja dcéra šesť, jedného dňa som započula, ako sa rozpráva so svojou starou mamou vo vedľajšej izbe: „Starká, prosím cvič Falun Gong. Je to pre tvoje zdravie veľmi dobré. Ver mi!“
Je to tak. Moja dcéra vedela, že som po mnohé roky bola extrémne zoslabnutá s chatrným zdravím. Ale po začatí praktizovania Falun Gongu (meditačná prax založená na Pravdivosti- Súcite- Tolerancii) som sa úplne uzdravila. Takže pre svoju starkú pripravila podobný plán, keďže si jej uzdravenie veľmi priala.
Starká na to: „Ja neviem ako.“
„Mama ťa to naučí!“
„Ale môj zrak je už slabý a nedokážem už čítať knihy.“
„Ja ti z nich budem čítať!“
Starká už nevedela nájsť ďalší dôvod odmietnuť ju, takže sa ju snažila upokojiť:
„Dobre, dobre, budem študovať, keď budem mať čas.“
Avšak moja dcéra sa tak ľahko nevzdala. Prepadol ju strach a nakoniec povedala: „Starká, ja nechcem, aby si zomrela.“
Keď mala dcéra takmer sedem, lokálna televízia spustila urážlivé ohováračské programy namierené proti Falun Gongu. Lži boli také bizarné, že som nemohla uveriť vlastným ušiam. Ich bombardovanie bolo veľmi intenzívne, takže som len sťažka dokázala myslieť racionálne. Pri pozeraní jedného takéhoto programu sa ma dcéra opýtala s očami doširoka otvorenými: „Mami, prečo hovoria, že praktizujúci Falun Gongu sú zlí ľudia?“
Srdce ma bolelo ako „po uštipnutí tisíckou hadov“.
Vedela som, že si nikdy o praktizujúcich Falun Gongu nebude myslieť, že sú zlými ľuďmi, keďže ich nikdy nevidela robiť „zlé veci“. Okrem toho, po celý čas som jej pripomínala, aby bola dobrým človekom.
Nevedela som sa vysporiadať s jej zmäteným pohľadom v očiach a s jej požiadavkou okamžitej odpovede. Nevedela som, ako jej odpovedať. Chcela som jej stroho povedať, nech sa spýta ľudí z televízie, ale potom jej dala odpoveď priateľka:
„Prekrúcajú pravdu a majú zlé svedomie pre ich vlastné zlé skutky!“
Keď mala moja dcéra sedem a pol roka, bola som za praktizovanie Falun Gongu nespravodlivo poslaná do tábora nútených prác. Dcéra ma prišla navštíviť o niekoľko mesiacov neskôr. V momente, keď ma videla, začala okamžite rozprávať: “Mami, naučila som sa hrať na flautu. A teraz máme doma taký malý zvonček.“
Stále hovorila o tom, koľko zábavy so zvončekom zažije, no aj tak som na konci jej dvadsať minútového monológu stále ešte nemala predstavu, či je to hračka, zviera, alebo osoba. Ale bola som spokojná, že som ju počula takto hovoriť. Pomyslela som si: „Vďaka za to, že nepozná krutú príchuť žiaľu. Vyzerá to, že je šťastná a bez starostí o to, že nie som na blízku.“
O rok som sa dozvedela, že jej stará mama striktne zakázala hovoriť s ostatnými o mojom zatknutí v tábore nútených prác, v ktorých by mali byť držaní iba kriminálnici. Nezáležalo na tom, ako veľmi nespravodlivé to bolo, zadržanie je považované za zahanbujúce a podkopáva reputáciu rodiny.
Vzhľadom k jej veku sa však nedokázala ovládnuť. So svojím tajomstvom sa zverila svojej učiteľke v školskej eseji. Možno jej podvedome triedna učiteľka pripomenula mamu, ktorá jej chýbala. Stará mama jej za to vynadala. Želala si, aby sa jej vnučka vyhla akejkoľvek diskriminácii. Z tohto dôvodu ju jej otec preložil do novej školy.
V čase môjho prepustenia z pracovného tábora mala moja dcéra osem a pol roka. Mala som šťastie, že žijem a že som tesne unikla istej smrti. O niekoľko dní neskôr som na stole našla lístok s dcériným písmom. Písala: „Mami, odporúčam ti prestať praktizovať Falun Gong. Prosím pozri si túto knihu.“
Jej učiteľka jej dala knihu, kde sú praktizujúci Falun Gongu opísaní ako vrahovia a psychopati. Skúšala som jej vysvetliť, že som dobrým človekom a táto kniha je výmysel plný lží.
Ale ona ma prerušila a zúfalo na mňa začala kričať: „Ja viem, že si dobrý človek! Ale v televízii hovoria, že praktizujúci Falun Gongu sú zlí ľudia! Neviem, komu mám veriť!“
Jej tmavé smutné oči boli plné žiaľu. Vyzerala ako niekto, kto už v živote zažil toho príliš veľa.
V srdci som zacítila bodavú bolesť. Pýtala som sa, koľko toho musela vydržať počas mojej neprítomnosti? Bolelo ma sledovať, ako si skúša vybrať komu uveriť. Svojej učiteľke, médiám a tím okolo nej, alebo svojej vlastnej mame.
Musela som jej povedať o mnohých veciach, ktoré by som normálne nepreberala s dieťaťom: o Kultúrnej revolúcii, prezidentovi Liu Šao-čchi, ktorého počas nej zabili a o masakre na Námestí Tchien-an-men z roku 1989. Aj keď boli tieto udalosti brutálne, nebola iná možnosť ako konfrontovať lži a presvedčiť ju, aby mi verila a znova ma ľúbila.
O niekoľko dní neskôr prikývla a povedala mi na čo prišla. „Vyzerá to tak, že ktokoľvek je pri moci, podnieti niečo: Mao Ce-tung mal Kultúrnu revolúciu; Teng Siao-pching mal Masaker na Námestí Tchien-an-men; Tiang Cemin má prenasledovanie Falun Gongu.“
V čase, keď mala takmer deväť rokov som sa znova stretla s hroziacim nebezpečenstvom väznenia v tábore nútených prác. Nemala som inú šancu a bola som nútená opustiť svoju krajinu a nechať svoju dcéru s jej otcom. Po roku, keď ma polícia stále nemohla vypátrať zatkla otca mojej dcéry a odviedla ho na neznáme miesto.
V deň jej desiatich rokov som dcére zavolala, aby som jej popriala šťastné narodeniny. Povedala:
„Vôbec nie som šťastná!“
Slzy mi stekali po lícach. Spýtala som sa jej, či má nejaké novinky o svojom otcovi.
„Je to všetko tvoja chyba! Je to tvoja chyba!“ bola jej odpoveď...
Nemala som slov. Chladne povedala: „Chceš k tomu niečo dodať?“
Slzy mi stále stekali po lícach. Vedela som, že ma nechcela zraniť tak hlboko a že to neboli skutočne jej vlastné slová- musela od ostatných niečo počuť. No srdce ma bolelo stále rovnako.
Pripomenulo mi to príbeh, ktorý som čítala raz dávno. Bol o spisovateľke z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá bola nespravodlivo uväznená. Jej dcéra sa jej v liste pýtala: „Mama, prosím povedz mi, si vinná ty, alebo tí, ktorí ťa uväznili? Ak si to ty, mala by som nenávidieť teba, ak sú to tí, čo ťa uväznili, mala by som nenávidieť ich!“ Matka sa obávala, že útok na tých pri moci by život jej dcéry uvrhol do nebezpečenstva. A tak sa rozhodla prehltnúť tabletku horkosti a povedať, že je to jej vina. Následkom toho obe trpeli po zvyšok svojho života.
Nemala som v úmysle kráčať po rovnakej ceste ako táto spisovateľka. Ale život v cudzej krajine vytvoril komunikačné problémy. Ďalšou vecou bolo, že telefón v našom dome v Číne bol odpočúvaný a listy, ktoré som dcére písala boli skonfiškované ešte pred tým, než ich dostala. Je pre mňa veľmi ťažké ochraňovať nevinné mladé srdce pred otrávením lžami, ktoré neustále vychádzajú z mašinérie propagandy v krajine.
Teraz má moja dcéra už jedenásť. V snoch sa často vraciam k nej domov a obávam sa o ňu. Bojím sa, že stratí svoju nevinnosť a vrodenú inteligenciu. Ale mnohokrát myslím aj na to, že svojej výnimočnej dcére pošlem tieto slová:
Aby sme sa vyhli zotročeniu klamstvami, aby som sa s tebou zmierila v dôstojnosti, aby tvoja dcéra a dcéra tvojej dcéry nikdy netrpela tým, čo si si vytrpela ty, aby tisíce a tisíce malých dievčat ako si ty mohli byť milované po boku svojich mám, tvoja mama robí všetko, čo je v jej silách. Toto je temnota pred úsvitom!
Čoskoro budeš svedkom úžasného fenoménu- pravda premôže všetky lži a nepravdy; brutalita nemôže poraziť súcit a spravodlivosť; znovu nastanú naše spoločné šťastné dni pod slnkom.
Tieto spomienky boli zaznamenané tesne pred tým, než sa autorka so svojou dcérou stretla v Austrálii v roku 2004. Jej dcéra je momentálne študentkou univerzity v Sydney a darí sa jej dobre.
Jennifer Zeng je autorkou knihy „Svedectvo histórie: Boj jednej čínskej ženy za slobodu a Falun Gong.“ Predtým, než bola v Číne prenasledovaná kvôli svojej viere, bola výskumníčkou a konzultantkou vo Vývojovom centre Štátnej rady. Jej príbeh je predstavený v ocenenom filme „Free China“ z produkcie NTDTV a World2Be Productions.
Čtěte také: Perzekuce Falun Gongu čínským komunistickým režimem: počet úmrtí za rok 2011 (video)
Vyráběl jsem pantofle v čínském lágru pro západní trhy – můžete si je jít koupit
Recenze na film: Svobodná Čína: Odvaha věřit/ Free China: The Courage to Believe
Čínská ambasáda v USA tlačila na festival Palm Beach, stáhněte film Michaela Perlmana
{jcomments off}
