Čo keď „náhody“ neexistujú?

Pre druhých ľudí nič nie je „len náhoda“ a všetko je predurčené. Človek môže na základe náhody dokonca urobiť dôležité životné rozhodnutie, tým že to vezme ako „znamenie“.

Povaha náhody už nie je len záležitosťou filozofie. Zamerala sa na ňu aj novo vznikajúca, multidisciplinárna veda.

Štatistiky nám dávajú objektívnu odpoveď na otázku „Aké sú pravdepodobnosti?!“ Psychológia nám pomáha pochopiť, aký význam im môžeme prisúdiť. A rôzne štúdie skúmajú ich dopad.

Napríklad Jim E.H. Bright z University of New South Wales objavil, že 74 percent účastníkov jeho výskumu profitovalo vďaka náhodám vo svojom kariérnom postupe.

Oprah Winfrey je slávnym príkladom potenciálu náhod na ohromný rast kariéry.

Začiatkom 80tych rokov vystupovala Oprah v miestnej rannej televíznej show v Chicagu. V tom čase bola nadšená z knihy „The Color Purple“. Čiastočne sa stotožnila s postavou Sofie a želala si hrať rolu Sofie vo filmovej adaptácií podľa knihy, ktorú plánovali producent Quincy Jones a režisér Steven Spielberg.

Jones bol kvôli obchodom práve v Chicagu a videl Oprah v televízií vo svojej hotelovej izbe. Bez toho, aby vedel, že ona po tom túži, sa rozhodol, že by mala hrať rolu Sofie. Jones a Oprah sa skontaktovali, ona dostala rolu, čo jej prinieslo obrovský nárast popularity.

„Neverím v náhody, ale verím v božské načasovanie,“ vyhlásila raz Oprah, citujúc Dr. Garyho Schwartza s University of Arizona a jeho knihu „Synchronicity and the One Mind.“(Synchronicita a jedna myseľ). Epoch Times už túto knihu predstavoval, ale ešte nebola zverejnená. Je tiež súčasťou narastajúceho záujmu v literatúre o fenoméne náhod.

Doktor Bernard Beitman publikoval nedávno svoju knihu “Connecting With Coincidence”(Spojenie s náhodou). Beitman, ktorý študoval psychiatriu na univerzitách Yale a Standford, vyučoval svoj prvý kurz o Coincidence Studies (Štúdie náhod) minulý rok ako hosťujúci profesor na univerzite v meste Virginia.

Mnoho ľudí má pevne zafixované predstavy o tom, ako funguje svet, a používajú náhody na potvrdenie svojich predstáv, hovorí Beitman. Keď založil svoj projekt Štúdie náhod, hľadal všetky možné vysvetlenia vzniku náhod. Myslí si, že je viacero vysvetlení a žiadne z nich nemôže pokryť všetky náhody.

 

Profesor štatistiky zo Standfordu a profesionálny mág Persi Diaconis predstavil  v roku 1989 the Law of Truly Large Numbers (Zákon skutočne veľkých čísiel), ktorým sa snažil vysvetliť náhody. Vo veľmi veľkej populácii sa musia stať aj málo pravdepodobné udalosti, tvrdil.

Definujme si „vzácnu“ udalosť ako „jedna k miliónu“. So 7 biliónmi ľudí na Zemi môžeme očakávať približne 7 000 vzácnych udalostí každý deň po celej zemeguli.

Vaša náhoda môže byť jedna zo 7 000 vzácnych udalostí, ale myslíte si, že je výnimočná, pretože sa stala práve Vám.

Navyše Beitman a David Aldous, ktorý vyštudoval štatistiku v Cambridge a učí na univerzite Berkeley v Californii, upozorňujú, že štatistická analýza ani zďaleka nedokáže vysvetliť komplexné okolnosti individuálnych náhod v skutočnom živote.

Stalo sa zvykom pozerať sa na taký typ náhod (ako napríklad, že niekto vyhrá dvakrát v lotérií) ktorý je ľahšie študovať matematicky a povedať: „Keďže vieme ukázať, že tento typ náhody nie je až taký nepravdepodobný, všetkým prípadom ľudí, ktorí vyhrali dvakrát v lotérií, alebo dokonca všetkým náhodám môžeme adekvátne priradiť určitú mieru pravdepodobnosti.“

Pravdepodobnosť „nie je vysvetlením, ale iba popisom toho, čo sa stane,“ povedal Beitman.

Taktiež to môže byť klamlivé. Napríklad v roku 1939 analyzoval psychológ B. F. Skinner sonety od Williama Shakespeara a objavil, že použitie podobných zvukov a zvukomaľba jeho veršov je do určitej miery výsledkom náhody. Skinner prehlásil, „Aj keď je tento aspekt jeho poézie pre neho typický, rovnako dobre mohol Shakespeare vyťahovať svoje slová z klobúka.“

Aj keď sa to mohlo stať náhodou, malo to v jeho diele svoj zmysel a inteligenciu. Beitman to komentoval: „Môžu tí štatistici dokázať, že v náhode nie je žiadny zmysel? Žiadam ich, aby to skúsili.“

Diskutovať o zmysle znamená vstúpiť do oblasti psychológie.

Aplikácií v psychológii je príliš veľa na to, aby sa tu dali detailnejšie vysvetliť. Máme tu exemplárny príklad náhody, ktorá sa stala jednému z účastníkov Beitmanových štúdií.

Táto účastníčka, vdova, mu povedala: „Keď som opäť začala randiť, bola som znepokojená obavami, čo by si o tom myslel môj zosnulý manžel. Raz, keď som bola navštíviť jeho hrob, som si náhodou poranila prstenník so záhradníckymi nožnicami. Musela som ísť na pohotovosť, kde mi kvôli tomu zložili svadobný prsteň. Môj priateľ aj ja sme to považovali za znamenie, že je v poriadku pokračovať v našom vzťahu.“

Beitman povedal: „Porezala si svoj vlastný prst! Dokonca odstránenie prsteňa v nemocnici považovala za znamenie od svojho manžela. Mnohé romantické príbehy nám naznačujú, že ľudia si vytvárajú vlastné náhody bez toho, aby si to boli vedomí, ako napríklad táto žena. Ale spôsoby, akými podvedome vytvárajú potrebnú náhodu, sú častokrát oveľa ťažšie pochopiteľné, ako to bolo v prípade metódy tejto ženy.“

Náhody nás môžu upozorniť na naše vlastné želania. Môžu pomôcť v seba-reflexii a sú používané v psychoterapii už od čias Carla Junga, ktorý pracoval s určitým typom náhod. Nazýval ich synchronicita.

So synchronicitou sa niečo v mysli odráža do vonkajšieho sveta. Pomyslíš si po 20 rokoch na svoju učiteľku zo strednej školy – a narazíte na seba v supermarkete. Synchronicita je jedna z viacerých kategórií náhod, ktoré ustanovil Beitman. Vytvorenie taxonómie je súčasťou založenia Štúdií náhody ako formálneho poľa výskumu, povedal vedec.

Inou kategóriou je sériovost: „Je to séria udalostí v objektívnom svete, ktoré si myseľ poznačí a zapamätá. Na rozdiel od synchronicity neobsahuje špeciálny subjektívny element. Sériu udalostí môže teoreticky potvrdiť ktokoľvek.“

Napríklad sa stretneš so známym a zistíš, že si práve objednal výlet na Aljašku. Ty si si taktiež objednal výlet na Aljašku. Potom sa rozprávaš so svojou šéfkou v práci a objavíš, že aj ona si objednala výlet na Aljašku.

Niekoľko výskumníkov viedlo štúdie na vypracovanie psychologického profilu ľudí, ktorí častejšie zažili (alebo si všimli) náhody. Niektoré charakteristiky, ktoré sa objavili, zahŕňali seba-zdokonaľovanie, intuíciu, tendenciu hľadať zmysel života, tendenciu byť emocionálny a nábožný.

Ale je v ľudskej povahe vidieť určité zákonitosti – a vidieť zmysel tých zákonitostí – a my všetci to do určitej miery robíme.

Aj keď nie ste ten typ človeka, ktorý vidí náhody vo svojom živote ako „znamenia,“ stále môžete urobiť rozhodnutia na základe náhody bez toho, aby ste si to uvedomili.

Napríklad, v roku 1996 havarovali tri stíhačky typu F-14 v priebehu 25 dní. Americké námorníctvo reagovalo odvolaním letov lietadiel tohto typu.

„Aj keď nie ste ten typ človeka, ktorý vidí náhody vo svojom živote ako ´znamenia´, stále môžete urobiť rozhodnutia na základe náhody.“

Námorníctvo predpokladalo, že to nebola „len náhoda,“ ale že mohla existovať reálna spojitosť (možno nedostatky v dizajne F-14-tok). Avšak bola to len náhoda. Tri havárie za jeden mesiac sú pravdepodobné z hľadiska štatistiky; predstavte si všetky lety v histórii americkej armády a spomeňte si na Zákon skutočne veľkých čísiel.

V roku 1978 bol nezávisle objavený obrovský význam čísla 196 833 v dvoch rôznych odvetviach matematiky – v teórií množín a v teórií čísiel.

V prvom momente sa predpokladalo, že je to „jednoducho náhoda“, ale neskoršie výskumy matematikov objavili hlboké prepojenie týchto dvoch rozdielnych odvetví.

„Občas môžete nájsť význam aj v očividnej náhodnosti, ak sa ju tam odvážite hľadať,“ napísal pán Beitman v článku pre Psychology Today.

Mnoho vedeckých objavov, ako napríklad objav inzulínu, sa podarilo vďaka sérií náhod. Beitman zaradil náhody v ktorých „si nájdete, to čo práve potrebujete a keď to potrebujete“ pod kategóriu „príjemných prekvapení“.

Predstavte si, že by sme mohli využiť silu náhod na vytvorenie príjemných prekvapení.

Náhody sa dotýkajú mnohých disciplín a mnohých oblastí našich životov. Dostali sa dokonca aj do filmových štúdií. Náhody sa často používajú ako spojovací článok. „Casablanca“ bol založený na náhode: „Zo všetkých džinových lokálov na celom svete vošla práve do toho môjho.“

Aj keď sa náhody stali predmetom vedeckého výskumu, ktoré odkryli niektoré ich triky, stále ostáva množstvo nevyriešených záhad. Účastníčka jednej z Beitmanových štúdií mu povedala príbeh o tom, ako takmer spáchala samovraždu.

Bola to veľmi temná etapa života mojich neskorších tínedžerských rokov, minimálne by sa dalo poznamenať, že to bolo zmätené obdobie, povedala. „Vzala som si otcovu pištoľ, nasadla som do svojho auta a odviezla som sa na opustené miesto pri jazere. Mala som v úmysle ukončiť svoj život. Tak som tam sedela, zbraň v ruke. …Avšak ako mi stekali slzy po tvári, tak som počula zvuk druhého auta, ktoré sa zastavilo vedľa [mňa] …a môj brat vystúpil z toho auta a požiadal ma, aby som mu dala zbraň.

 

Ostala som bez dychu, úplne šokovaná. Všetko, čo som vládala urobiť, bolo opýtať sa ho, ako si pre pána kráľa vedel, že sa takto cítim, ako vôbec vedel, že mám zo sebou zbraň a to najdôležitejšie, ako ma vôbec našiel? Povedal, že na to nevie odpovedať. Nemal ani potuchy, prečo nasadol do auta, nevedel kam ide, ani prečo tam ide, alebo čo má spraviť, keď tam príde.“

Beitman poznamenal: „Neviem ako štatistici vysvetlia tento prípad pomocou 'pravdepodobnosti'“.

Študent hľadal pozíciu asistenta v oblasti kultúrno-antropologického výskumu. Zistil, že je to veľmi ťažké. Keď bežal maratón, jeho matka si tiež prišla pozrieť preteky. Pustila sa do konverzácie s iným okolostojacim a po chvíli zistila, že tento človek práve hľadá asistenta v oblasti  kultúrno-antropologického výskumu a skončilo to tak, že si najal jej syna.

Dvojičky boli po narodení oddelené a adoptované rôznymi rodinami. Obe rodiny sa nezávisle jedna od druhej rozhodli chlapcov pomenovať James. Obaja chlapci pracovali v oblasti ochrany zákona – jeden v bezpečnostnej službe a druhý sa stal šerifom. Obaja sa oženili s dievčaťom menom Linda. Obaja sa rozviedli a znovu sa oženili. Obaja sa znovu oženili s dievčaťom menom Betty. Jeden pomenoval svojho syna James Alan. Druhý ho pomenoval James Allan. Keď sa stretli, objavili tajuplné podobnosti medzi svojimi životmi.

Herečka Sissy Spacek uvažovala či prijme rolu Loretty vo filme „Coal Miner's Daughter“. Modlila sa o znamenie. Neskôr, keď riadila auto, počula v rádiu pesničku „Coal Miner's Daughter.“ Výsledkom bolo, že prijala tú rolu a vyhrala ocenenie Academy Award za najlepšiu herečku.