Stephanie Arnoldová už bola matkou dvoch dievčatiek, no keď znova otehotnela, začala mať zlý pocit. Nebola to nervozita počas tehotenstva, nebol to ani strach z neznámeho – bola to zlá predtucha.
„Vedela som na sto percent, že počas pôrodu môjho syna zomriem,“ vraví Stephanie.
Oboznámila s tým všetkých – priateľov, rodinu, lekárov. Na sociálnych sieťach sa so všetkými verejne rozlúčila. Vedela niekoľko mesiacov vopred, že zomrie na operačnom stole.
Odkiaľ to vzala? Prečo bola taká morbídna?
Priatelia a rodina sa o ňu báli, ale doktori tomu vôbec neverili. Jej obavy považovali za obyčajnú nervozitu.
Bolo toho však viac. Stephanie vedela veľmi presne, že zomrie na operačnom stole, že jej zlyhajú obličky, a že jej dokonca odstránia maternicu. Bola to presná a hrozná vízia toho, čo sa má stať.
Jedným z posledných ľudí, s ktorými sa Stephanie rozprávala, bola anestéziologička na záverečnej konzultácii pred pôrodom. Po inštrukciách ohľadom zotavenia po pôrode sa jej Stephanie spýtala, ako by postupovali, ak by nastali komplikácie, ktoré videla vo svojej vízii.
„Anestéziologička povedala, že by ju veľmi prekvapilo, ak by niečo také nastalo,“ spomína Stephanie.
Aj keď mala Stephanie pocit, že ju anestéziologička odbila a vôbec jej nechcela pomôcť, aj tak však spravila rozhodujúcu vec – do operačnej sály priniesla krv navyše a vozík s medicínskou výbavou. A to bolo zásadné.
Stephanie začala rodiť skôr ako mala termín. Začala krvácať a museli sa ponáhľať do nemocnice. S 18 mesačnou dcérou sa lúčila so slzami v očiach, keďže vedela, že ju vidí naposledy. Potom nasledovali veci presne tak, ako ich videla vo svojej vízii. Tri sekundy po narodení syna zomrela.
Stephanie exitovala 37 sekúnd a počas toho pozorovala lekárov v akcii. Videla, ktorá sestrička jej robí resuscitáciu srdca, videla svoju dcéru v čakárni, videla anestéziologičku pri svojej posteli v ordinácii, a videla ako pri nej stojí lekárka dokola si opakujúc: „To sa nesmie stať, to sa nesmie stať.“
Stephanie sa prestala zrážať krv, z čoho dostala srdcový infarkt. Následne jej zlyhali obličky a museli jej odstrániť maternicu. Všetko presne ako tušila. Ľudské telo má zvyčajne 20 jednotiek krvi, Stephanie musela dostať 60 jednotiek. Ak by lekári nemali poruke krv navyše a vozík s výbavou, už by ju neboli nezachránili.
Ukázalo sa, že mala embóliu plodovou vodou. Je to stav, kedy sa ešte neodtečená plodová voda dostane cez obnažené cievy po predčasne odlúčenej placente do krvného obehu matky. Vyskytuje sa zriedkavo, odhadom u jedného pacienta zo 40 000. Vysvitlo, že Stephanie trpí alergiou na plodovú vodu, čo spôsobilo jej veľmi zlé reakcie.
Keď sa Stephanie prebrala z kómy, bola traumatizovaná. Všetko, čoho sa obávala, sa do bodky naplnilo. Aby sa cez to dostala, absolvovala terapeutické sedenia.
„Prebrala som sa... a plakala a plakala.“
„Prebrala som sa... a plakala a plakala.“ (37 Seconds / Screenshot)
Počas terapeutických sedení sa postupne rozpamätávala na svoje zážitky, keď bola mŕtva a zistila, že vie veľa vecí, ktoré by nemala vedieť. Keď sa neskôr spýtala lekárky, či si opakovala vetu: „To sa nesmie stať,“ lekárka potvrdila, že si ju opakovala, ale iba v mysli.
Počas 37 sekúnd, kedy bola Stephanie technicky povedané mŕtva, vedela, čo mal oblečené jej manžel, keď práve vystupoval z lietadla, hoci vôbec nebol pri nej. Vedela, čo robí jej dcéra v čakárni a čo robia lekári a sestričky. V tom momente nebola pri vedomí a nemohla to nijako vnímať.
Mala mimotelový zážitok (out-of-body experience). „Nemám pre to žiadne vysvetlenie,“ povedal jeden z jej lekárov.
„Ohľadom toho všetkého vám nedokážem dať medicínske vysvetlenie. Musíte ísť do duchovnej roviny,“ vraví Stephanie Arnoldová
Čo Stephanie uistilo, že bola blízko smrti a mala duchovný zážitok mimo svoje telo, bol malý chlapec, ktorého vtedy zazrela. Chlapec vyzeral ako brat Stephaninej kamarátky z detstva, ktorý zomrel ešte ako malý chlapec. Stephanie to len odhadovala, pretože sa s ním predtým nikdy nestretla. Chlapec jej povedal: „Povedz mojej sestre, že mi chýba, ako mi točila vlasy.“
Stephanie to nedávalo žiadny zmysel, ale počas zotavovania predsa len zavolala kamarátke z detstva, čo na to povie. Keď tak spravila, kamarátka položila telefón a začala plakať. „Robila som mu to večer čo večer, aby som ho uspala,“ žialila kamarátka.
Keď bola Stephanie ešte dieťa, často mávala silné predtuchy, predtým, než sa niečo stalo. Vytratilo sa to, potom čo vyrástla. Počas obdobia pred tretím tehotenstvom sa u nej opäť zvýšila senzibilita.
Aby si v tom Stephanie spravila jasno, vykonala dôkladný prieskum a prešla mnoho skúseností iných ľudí, ktorí sa ocitli zoči-voči smrti. Tiež si prečítala analýzy odborníkov, ktoré tieto zážitky potvrdzovali alebo vyvracali.
Lekári jej povedali, že za normálnych okolností by človek v jej situácii buď neprežil, alebo by mal silné neurologické poškodenie. Nič také sa nestalo Stephanie.
Neskôr Stephanie vydala knihu pod názvom „37 sekúnd“ pozostávajúcu z jej zostaveného výskumu a rozhovorov s lekármi, v ktorej prerozprávala svoj príbeh. Stephanie vedela, že to, čo videla, musí byť pravda.
Prešla si cez traumatický zážitok a dlhé mesiace to bolo pre ňu strašné. Avšak všetko sa nakoniec obrátilo na dobré.
„Nie je deň, kedy by som sa necítila požehnaná. Nie je deň, kedy si nevážim život,“ vraví Stephanie dnes.
Preložil: Peter Petko
Ak sa vám náš článok páčil, podporte nás, prosím, jeho zdieľaním na sociálnych sieťach. Originálný článok.
