Ľudia so sviečkami si pripomínajú piatok spred 18 rokov. (Marek Tatarko, Veľká Epocha)
Podvečer v sobotu 25. marca sa na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave uskutočnilo spomienkové podujatie pri príležitosti 18. výročia demonštrácie so sviečkami za ľudské práva. Na pozvanie Mestskej časti Bratislava - Staré mesto a Fóra kresťanských inštitúcii sa tu zišlo asi 200 ľudí. Hlavná časť účastníkov prišla z dómu sv. Martina, kde sa pri tejto príležitosti uskutočnila svätá omša. Účastníci boli prevažne starší, ale nechýbali ani mladé rodiny a všetci si potichu zapálili sviečky a vypočuli prejavy rečníkov.
S prejavom starosta mestskej časti Staré mesto Peter Čiernik, ktorý zaspomínal na to, ako pred 18. rokmi tvrdo zakročila proti pokojnému zhromaždeniu, ktoré sa na tomto mieste uskutočnilo a použila vodné delá a obušky, aby rozohnala zhromaždených ľudí demonštrujúcich za svoju vieru. Podľa jeho slov, to čo Charta 77 znamenala v Čechách, to na Slovensku znamenal „Bratislavský veľký piatok“. Na rozdiel od chartistov však účastníci bratislavskej pokojnej demonštrácie zostali pred svetom neznámi.
Ján Čarnogurský so svojím prejavom. (Marek Tatarko, Veľká Epocha)
Po ňom nasledoval s prejavom jeden z iniciátorov zhromaždenia pred 18. rokmi, pán Ján Čarnogurský, ktorý nám poskytol aj krátky rozhovor.
VE: Ako hodnotíte dôležitosť tej akcie z dnešného pohľadu?
Ján Čarnogurský: Sviečková manifestácia nastolila veľmi konkrétnu požiadavku, a veľmi reálnu, obsadenie biskupských stolcov, a to sa dalo urobiť za týždeň, alebo za dva, keby vtedajšia moc chcela. To je jedna vec. Druhá vec je, že ukázala, teda odporcom komunizmu, že už je možné demonštrovať, vznášať požiadavky, a že až také veľké riziko s tým nie je spojené. Ukázalo taktiež režimu, že už nie je až taký silný, keď to už nedokázal potlačiť, veď sviečková manifestácie bola ohlásená asi 2 týždne dopredu, to znamená polícia o tom vedela, režim o tom vedel, a nepodarilo sa im znemožniť jej uskutočnenie. A nakoniec, sviečková manifestácia pred svetom zviditeľnila Slovensko, sviečkovou manifestáciou sme sa najviditeľnejšie zaradili do zápasu v jednotlivých krajinách o porážku komunizmu. Takže teraz toto všetko zostáva ako zdroj nášho sebavedomia do budúcnosti, že keby sa vyskytli opäť problémy, tak ich dokážeme riešiť.
VE: Môže táto akcia inšpirovať aj ďalšie generácie?
Ján Čarnogurský: Každá generácia si nájde svoju vlastnú formu pre obhajobu slobody.
VE: Boli ste jedným z vtedajších iniciátorov tohto zhromaždenia, vyvíjal na vás režim nejaký tlak?
Ján Čarnogurský: Ja osobne som tu vtedy nemohol byť, lebo som bol v tom čase na polícii, deň predtým aj v deň demonštrácie, držali ma ŠtB-áci a 2-krát alebo 3-krát mi navrhovali, že keby som bol ochotný vystúpiť v rozhlase a povedať, že sa to odvoláva, tak to okamžite môžu zariadiť. To samozrejme neprichádzalo do úvahy. V deň demonštrácie - vedel som, že ma budú držať - vzal som si teda do vrecka sviečku a o šiestej som ju tam pred ŠtB-kmi vytiahol, že by som si ju chcel zapáliť. Nepovažovali to za dobrý vtip...
VE: Čo by ste odkázali ľuďom v iných krajinách?
Ján Čarnogurský: Keď ktorýkoľvek režim potláča slobodu, potláča vlastných občanov, tak občania nájdu spôsob, ako prejaviť odpor a dokonca spôsob, ako zvíťaziť nad útlakom.
VE: Je pri tom boji dôležitá aj viera?
Ján Čarnogurský: Áno, viera je dôležitá, lebo tam nejaké také pragmatické zvažovanie, že „no dobre, teraz idem demonštrovať, lebo za dva roky padne režim a potom budem hrdinom a pôjdem do vlády a podobne“, tak to sa nedá, lebo to sa nemusí stať... Viera je dôležitá, aby ľudia išli do takéhoto zápasu, bez ohľadu na to, ako to dopadne. Ak majú vieru, tá viera im stačí, a nech ich aj zastrelia, zabijú, uväznia, vyhodia zo zamestnania, robia to z presvedčenia a tie nevýhody im nevadia.
