Máte po tridsiatke a začínate sa cítiť staro? V Anglicku sa zo svojich obáv môžete ľahko vyliečiť. Nemám teraz na mysli omladzovacie kúry a krémy proti vráskam, aj keď, samozrejme, záujemcovia tu majú nekonečné ponuky. Rozdiel je v tom, že tridsať rokov  tu nie je žiadny vek a po šesťdesiatke život ešte len začína. Veď kedy má človek viac času ako na dôchodku?

Pán Hrniec a Zakliata princezná

Už prvé stretnutia s anglickými dôchodcami boli pre mňa kultúrnym šokom. Išli sme s manželom na omšu do miestneho dedinského kostola, kde sme sa dostali medzi anglikánov. Hneď po omši za nami vyštartovali a privítali nás, aby sme sa tam necítili osamelo a na budúcu nedeľu si to nedajbože s ich kostolom nerozmysleli. Čo si budeme navrávať, najviac sme ich upútali tým, že sme tam boli najmladší. Naozaj, kostol vyzeral skôr ako klub dôchodcov, aj keď s lupou by sa dalo kde-tu nájsť mladú rodinku.

Väčšina z nich má niečo medzi šesťdesiat a deväťdesiat rokov, nie sú to však žiadni suchári. Počas omše mali prezentáciu detského tábora, ktorý organizovali predchádzajúci týždeň. A tak tam pobehoval “Mr. Potty” s hrncom na hlave, zakliata princezná s dlhými blonďavými vrkočmi,... Na záver nás učili rockovú pesničku na motívy biblického príbehu, pri čom nás povzbudzovali, aby sme sa nebáli odviazať a tancovali s nimi. No uznajte, koho by odradili takýto “starkí”?

Oslava žatvy

Ďalšou skvelou možnosťou pobudnúť s nimi bola spoločná večera. Keďže končilo leto a bol čas žatvy, už tradične bolo stretnutie usporiadané pri tejto príležitosti. Užívali sme si výborné jedlo, z ktorého asi polovicu pripravili a darovali dobrovoľníci. Tak sme sa dozvedeli, že ten výborný zemiakový šalát varila osemdesiatročná Anna, ktorá, nahodená v šatách a koráloch, sedela s nami pri stole. Ani kvíz nebol nudný, hlavne keď náš stôl vyhral prvú cenu. “Tak, toto bude teraz trapné”, zahlásil John, ktorý s nami sedel pri stole. “Ideme spievať”. Pauline vybehla ku klavíru a už sme počúvali a ak stíhali s našou angličtinou tak aj spievali, ako má moja milá Clementine pôvabnú nôžku číslo deväť...Neviem ako sa bavili pri iných stoloch, zoznamovania bolo aj pri tom našom dosť na celý večer, ale ja som dávno nezažila takú dobrú spoločnosť.

Mánia aj po sedemdesiatke

“Pozvala by som ťa na kávu”, hovorí mi Barbara, keď ma stretla na dopoludňajšej štvrtkovej omši a tak sa dozvedela, že zatiaľ nemám prácu, “ale idem práve navštíviť jednu pani, ktorá je ťažko chorá.” Škoda, hovorím si, lebo určite iné dni má času nazvyš. Až som sa dozvedela, že každé dopoludnie má brigádu – stará sa ľuďom o záhrady. “Keď som mala štyridsať rokov, hovorím si, celý môj život je stratený, veď ja som vždy chcela byť záhradníčka. Tak som si pozháňala knihy a učila sa. Hrozne ma to baví, dúfam, že to budem môcť robiť, kým budem mat deväťdesiat rokov”. Jej život stratený určite nie je a ďalej využíva to, čo sa naučila ako profesionálna učiteľka francúzštiny (bola tak dobrá že ju učila vo Francúzsku), náboženstva (doteraz máva kázne na omšiach) zdravotná sestra, keď pracovala v námornej armáde počas vojny a pôrodná asistentka v Maroku a vo Francúzsku. Ako dobrovoľníčka robieva preklady článkov, jazykové korektúry vedeckého časopisu, navštevuje chorých ľudí v nemocnici alebo doma. Na letnom tábore pre deti mala na starosti ranné tanečné rozcvičky, pričom ostatní ledva za ňou vládali. Počas môjho tehotenstva a aj po pôrode ma chodila pravidelne navštevovať, nosila mi bylinky z jej záhrady, keď som bola chorá, knihy, CD-čka. Po pôrode pre nás zorganizovala v kostole “baby basket” - doniesla mi od všetkých darčeky, takže oblečenia mám na rok dopredu. Je odborníčka na hudbu rôznych kultúr, pripravuje prednášky napr. pre univerzitu tretieho veku. Naposledy ma bola navštíviť minulý týždeň. Priniesla mi džem, ktorý práve sama pripravila a staršie odborné hudobné časopisy. Popri tomto sa stíha zapájať do väčšiny dobročinných akcií, číta spústu kníh a občas si vycestuje na dovolenku. Má troch synov, tí su však už dávno samostatní. Má totiž sedemdesiatdva rokov.

Top management na úrovni

Nebyť týchto starých ľudí, ktovie či by sa v dedine vôbec niečo dialo! Ako dobrovoľníci spravujú knižnicu, organizujú veľký vianočný bazár, už spomínaný detský tábor, blšie trhy a iné akcie, pri ktorých zbierajú peniaze na plánované komunitné centrum, rôzne výstavy, koncerty, dedinské hody. Sú vynikajúcimi organizátormi – všetko si dobre naplánujú a každému je jasné, kto je za čo zodpovedný. Vždy sa stanovia lídri – tí majú na starosti nejakú oblasť, napr. zabezpečenie občerstvenia na vianočnom bazáre. Líder si sám zoženie pomocníkov, s ktorými si rozdelia úlohy. Takto sa nestane, že by zostala nejaká oblasť nepokrytá, alebo že by ste videli nervózne pobehujúcich a unavených organizátorov. Celé si to vedia užiť a na záver sa s hrdosťou a nadšením spolu zídu pri prezeraní fotografií. Z akcie vždy urobia tradíciu, zopakujú ju každý rok, pričom sa postupne organizácia vylepšuje a zjednodušuje. Niekedy sa im podarí získať aj mladších spolupracovníkov, tí však majú na takéto akcie času oveľa menej.

Nič nie je nemožné

Starší ľudia tu však nie sú aktívni len navonok, ale veľa záujmov si pestujú aj v súkromí. Niekedy je to zbieranie zápalkových krabičiek alebo vyšívanie, alebo aj veľmi praktické veci, ako je starostlivosť o záhradu, alebo dokonca stavba domu! Tak ako u sedemdesiatdva ročného Johna, chlapíka s dvojmetrovou postavou. Ten sa na dochôdku postupne začal nudiť, preto si vymyslel vlastný “senior project” a sám si stavia poschodový drevený dom. Keď nám ho ukazoval, bol asi spolovice hotový. Robil na ňom zatiaľ dva roky.

Koláče od babičky chutia vždy najlepšie

Ešte som nespomenula spolky šikovných rúk, tvorivého písania, amatérske hudobné skupiny, ktoré vítajú aj úplnych začiatočníkov a napriek tomu sú schopné robiť dobré koncerty... Ale to by som tu písala veľmi dlho. Za zmienku však stojí, že sú to zároveň úplne obyčajní dedkovia a babičky, ktorí sa nevedia dočkať každej návštevy vnúčat, pečú pre nich koláče, čítajú im rozprávky, stavajú domčeky pre bábiky a nikdy nezabudnú na ich narodeniny...