Pán František Vašečka po rozhovore o jeho spomienkach na časy socializmu u nás. (Marek Tatarko/Veľká Epocha)
Na zhromaždení hovoriacom o výčinoch komunistického režimu v Číne sa nám prihovoril jeden starší pán. Ako sa ukázalo, mal tiež svoj osobný príbeh z komunizmu, ktorý by rád vypovedal. Ponúkol som mu túto možnosť, a tak vznikol tento článok.
Pán Vašečka sa narodil v roku 1925, tento rok má 83 rokov. Vyštudoval v Bratislave právo a neskôr pracoval ako notár v okrese Šamorín. Obrat však prišiel v roku 1950, keď zorganizoval petíciu proti vysťahovaniu rádových sestričiek z miestneho kláštora, ktorú adresoval vtedajšiemu prezidentovi Gottwaldovi. To vtedajšia moc nezniesla a odvtedy bol režimom zaznávaný a prenasledovaný ako „vlastizradca“. Nechajme však pána Vašečku, aby nám povedal sám povedal svoj príbeh.
Spomínate si na niečo z čias svojho štúdia?
Keď som po maturite chcel ísť študovať medicínu, neprijali ma s odôvodnením, že môj otec bol gardista. Nebol, ale nedali sa presvedčiť. Skúsil som to v Brne, a hoci mi zo začiatku sľúbili aj internát, keď sa dozvedeli moje meno, odmietli ma. Nestrácal som nádej a skúsil som ešte veterinárnu medicínu v Brne, kde ma zo začiatku aj prijali, ale keď sa dozvedeli moje meno, povedali, že tam študovať nemôžem. Komunistická strana všade rozhlásila moje meno. Keď som videl, že nepochodím, predložil som svoju požiadavku školskému riaditeľstvu. Keď sa to riaditeľ dozvedel, povedal: „Chceš teda študovať? Dobre. Pošleme ťa tam, kde budeš musieť študovať.“ Poslali ma študovať právo, ktoré som aj úspešne dokončil.
Rehabilitovali vášho otca?
V priebehu 2 rokov prípad môjho otca znova prerokovali a zistilo sa, že nebol gardista. Dostal plaketu a dekrét.
Pozn.: Gardista - člen Hlinkovej gardy, polovojenského útvaru, ktorý počas SNP bojoval po boku nemeckých jednotiek. Po porážke nacizmu bola Hlinkova garda zlikvidovaná a jej predstavitelia boli postavení pred súdy
Ako potom prebiehala vaša pracovná kariéra?
Ako absolvent som dostal najväčší obvod v okrese Šamorín – od Rovinky (vtedajšie Štefánikovce) až po Šamorín. Dlho ma tam však nenechali, lebo som sa zastal našich sestričiek.
O čo presne išlo?
V dedine Jánošíková (terajšia Dunajská Lužná) sme mali rádové sestričky, ktoré sa starali o deti, keď boli ľudia na poli. Keď Štb-áci vyhnali našich kňazov (r. 1950), chcel som zachrániť aspoň staré sestričky, ktoré boli v kláštore. Zvolal som plénum aj radu Národného výboru a spravili sme petíciu prezidentovi Gottwaldovi. Nič zlého tam nebolo, všetko v rámci vtedajších zákonov. Petícia žiadala, aby nám nechali sestričky v kláštore, lebo ich potrebujeme.
Mala petícia nejaký výsledok?
Áno. Do rána už boli u mňa ŠTB-áci (foto: nariadenie prehliadky domu,výsledok prehliadky). Zobrali ma do Šamorína na vyšetrovanie. Sami nevedeli čo chcú, keby ste čítali ten list z prokuratúry – bolo to primitívne. Videli, že petícia nie je v rámci ich „predstáv“, tak chceli spraviť s pánom notárom poriadok. Večer ma pustili späť. Na 2. deň ma tam zasa vzali, a takto ma pár dní vodili sem a tam, až mi nakoniec dali papier (foto: nariadenie o vysťahovaní), že sa musím vysťahovať. Na vysťahovanie mi dali byt v Hanuliakove, ale tamojší ľudia ma varovali, aby som sa tam nesťahoval, lebo ten dom za chvíľu spadne. Bol na močarisku a bol z nepálenej hliny. Dobre, že som ich poslúchol, ten dom naozaj za 2 dni spadol.
Kde ste potom bývali?
Presťahoval som sa ku svojmu otcovi do Bratislavy. Všetok nábytok z troch miestností dali do policajného skladu v Bratislave, kde sa vplyvom vlhkosti zničil. Ostal kuchynský sekretár a stôl, ktorý mám dodnes. Otec mal kvôli mne tiež problémy.
Pracovali ste potom ďalej?
Áno, akurát ma vždy po nejakom čase prepúšťali zo zamestnania, keďže na jednom rozsudku bolo, že som „vyzvedač“ a na druhom , že „zhromažďujem a neoprávnene držím zbrane“. To boli v tom čase dva najväčšie a najhoršie paragrafy. Pritom som nemal žiadne zbrane, ani detskú pištoľ. Vždy keď ku niečomu prišlo, zamestnávateľ ma vyhodil so slovami: „Hľadajte si niekde sám zamestnanie, lebo keď vám dám výpoveď, tak si už zamestnanie nikdy nenájdete.“ Takže som vandroval z miesta na miesto. Najdlhšie som pracoval u štátneho filmu, robil som tam 14 rokov.
Medzitým som študoval film, potom VŠ stavebnú, a potom som robil na stavbe až do konca svojho pracovného života. Mal som vyštudované „stavby pod úrovňou vody“, ako jeden z mála v Bratislave.
Dostalo sa vám ospravedlnenia od komunistického režimu, respektíve rehabilitácie?
Nie.
Ďakujeme za rozhovor. Neviem, či možno pánovi Vašečkovi ešte prinavrátiť veci, ktoré mu komunistický režim vzal, ale prinajmenšom zverejníme tento príbeh, aby sa stal mementom pre dnešných ľudí, z ktorých už niektorí na komunistický režim zabúdajú.
