Ľuboš Maliňák. (Ivan Pavlisko)
Na kulturistiku sa dal v roku 2002. Rok na to vyhral svoju prvú súťaž a potom už jeho hviezda prudko stúpala: dvojnásobný vicemajster sveta, trojnásobný majster Európy a dvojnásobný vicemajster Európy. Roku 2012 dosiahol na úplný vrchol, keď sa mu podarilo vyhrať majstrovstvá sveta v klasickej kulturistika. Kariéru ukončil v decembri 2014 na Majstrovstvách sveta v Španielsku bronzovou medailou.
S Ľubošom Maliňákom sme sa rozprávali o jeho začiatkoch, o úspechoch na pódiu, ale aj o bolestivých chvíľach pri príprave na súťaže.
Čo ťa priviedlo ku športu?
K športu ma priviedol môj otec. Celé moje detstvo som s ním doma pozeral všetky športové prenosy. Postupom času, ako som rástol, som sa športu začal venovať aktívnejšie. Na základnej škole to bola hlavne atletika. Napokon som sa dostal až k basketbalu, ktorý ma najviac očaril, najviac pohltil.
Trénoval som viac ako ostatní, trénoval som veľmi veľa a už ako 16-17 ročný som bol najlepší strelec prvej päťky Svidníckeho mužstva. Dokonca som mal ponuku na konci strednej školy prestúpiť do TU Košice-juniorského béčka. Podmienkou však bolo, že mám študovať na TU Košice, aby mi vybavili individuálny študijný plán, aby som mohol trénovať a cestovať.
Na rozmyslenie som mal asi týždeň, no na koniec som to odmietol. Hlavným dôvodom bolo, že som nechcel študovať za inžiniera, lebo technické smery ma nikdy nelákali ani nebavili. Po skončení gymnázia vo Svidníku som šiel do Prešova študovať to, čo ma najviac lákalo – šport na fakultu športu a popri tom som hral basket. O kulturistike som vtedy ešte nechyroval.
K tej si sa dostal až po svadbe, po presťahovaní sa na Liptov, však?
Keď som prišiel na Liptov, ako aktívny hráč basketbalu a mladý 26 ročný chalan, som tu tento šport veľmi postrádal. Chcel som ho hrať ďalej, ale nebolo kde. Chýbala mi pravidelná tréningová činnosť a zmysluplné športovanie a tak som svoju športovú energiu preorientoval do posilňovne.
Po revolúcii prišlo veľa akčných filmov s hrdinami ako bol Arnold Schwarzenegger, Jean-Claude Van Damme, Sylvester Stallone, či Dolph Lundgren a to boli hviezdy, ktoré sme všetci chlapci vtedy „žrali“ a chceli sme sa na nich podobať… a keď sme videli tie filmy a fotky v časopisoch – no aspoň trošku, keby sme vyzerali ako oni.
Ľuboš Maliňák. (Ivan Pavlisko)
Cvičili sme doma a po pivniciach. Moje telo reagovalo na tréning vždy veľmi dobre, mal som vždy športovú postavu.
Ako si sa presunul do súťažnej kulturistiky?
Zhodou okolností mi manželka Monika poradila jedno fitko, kde som začal chodiť a tam sa vedľa mňa pripravoval jeden chalan, ktorého som veľmi obdivoval. Volal sa Ivan Pavlisko. Sledoval som, ako sa pripravuje, ako mení tréningy, ako pritvrdzuje tréningy a ako sa mení jeho postava. Tiež mi vravel o jeho diéte a tak som v priebehu toho času sledoval jeho prípravu, jeho zmeny, a ako čoraz viac napreduje k blížiacej sa súťaži a ako to celé prebieha.
„No, drevorubač je z teba fantastický, teraz už len z teba ‚vysekať’ kulturistu.“
Keďže sme sa spriatelili, tak som sa šiel na tú jeho súťaž pozrieť. On ju vyhral a stal sa absolútnym víťazom. Keď som to celé z hľadiska videl, úplne ma to dostalo a strašne som zatúžil skúsiť niečo také. Povedal som Monike: ,,Musím na tú súťaž nastúpiť, chcem to skúsiť.“ Deň, dva po tej súťaži som oslovil Ivanovho trénera a majiteľa fitka, pána Hečka, ktorý bol v tej dobe už známy tréner a vychovával pretekárov.
Pán Hečko sa ma spýtal, ,,Čo by si chcel v kulturistike dosiahnuť?”
,,Na budúci rok chcem nastúpiť na tej súťaži vedľa Iva Pavliska a stáť spolu s ním na pódiu,” rozhodne som mu odpovedal.
,,A aký výsledok by si chcel dosiahnuť?“
„Bol by som celý šťastný, ak by som sa dostal do finálovej šestky, medzi tých šiestich pretekárov, ktorí bojujú o tie vavrínové pozície.“
Ľuboš Maliňák. (Ivan Pavlisko)
Tak sa na mňa pozrel a keďže som už asi rok intenzívne cvičil, tak som bol mohutný a trochu „namakaný“, ale ešte som nemal vedomosti a skúsenosti so stravou. Vtedy som chcel hlavne pribrať, takže som jedol naozaj veľa a to aj nekvalitných vecí, veľa sacharidov a tukov, veľa pečiva a cestovín. Pamätná veta pána Hečka, keď si ma pozrel, bola: „No, drevorubač je z teba fantastický, teraz už len z teba „vysekať“ kulturistu.” To si pamätám a nezabudnem do smrti.
Ale povedal, že je z čoho vysekávať, takže ideme do toho. Dostal som prvý tréningový split, prvé rady, čo sa týka výživy, kúpil som si nejaký základný proteínový prípravok, aj keď som bol vtedy naozaj s financiami zle. No, keď už sa do niečoho pustím, idem do toho naplno, takže som bol absolútne stopercentne disciplinovaný v prístupe k tréningu, k strave, k životospráve, proste ku všetkému.
Zistil som, že moje telo je predurčené na tento šport, pretože reagovalo fantasticky, či už na tréning, či na zmenu stravy. Mám výborný metabolizmus, dobrú stavbu tela, dobré svaly a keď sa to skĺbi s disciplínou a s vedomosťami, tak to môže byť výborný výsledok, aj keď každý má svoje slabiny. Mojou slabinou, celú moju kariéru boli užšie kľúčne kosti, takže pomer medzi pásom a ramenami nebol úplne ideálny, to ľudovo povedané „véčko“.
Takže do roka a do dňa som na tú súťaž nastúpil a nielen, že som sa dostal do finálovej šestky, tú súťaž som aj vyhral a porazil som svoj vzor Ivana Pavliska, ktorý skončil vtedy druhý. Ja som sa stal absolútnym víťazom a o mesiac nato som dostal ponuku vstúpiť do reprezentácie a už v tom roku som reprezentoval Slovensko na MS, kde som skončil šiesty. Odvtedy som išiel ako píla. O dva roky som bol majstrom Európy a odvtedy, od roku 2005, až do konca kariéry som mal aspoň jednu medailu z MS alebo z ME za rok, možno s jedinou výnimkou.
Ako vnímali kulturistiku tvoje dve deti a tvoja manželka?
Keď som začal s kulturistikou, deti som ešte nemal a keď sa narodili a rástli, tak rástli popri kulturistike. Takže oni svojho otca poznajú ako kulturistu. Súťažiť som začal v roku 2003 a prvý syn sa nám narodil v roku 2004.
Takže obaja synovia sa narodili kulturistovi a rástli vedľa kulturistu a s kulturistikou. Som rád, že som ukončil kariéru v tom veku, že si budú pamätať aj jednu alebo dve moje súťaže, na ktorých ma boli povzbudzovať. Mali 8 a 10 rokov a stále si pamätajú moju poslednú súťaž, na ktorej boli a na ktorej som zvíťazil. Takže majú aj reálnu spomienku.
Ľuboš Maliňák. (Ivan Pavlisko)
A Monika? Vždy som mal jej plnú podporu. Vedela, že ma to baví, že som v tom úspešný a že to má pre mňa zmysel. Aj keď musím povedať, že po niekoľkých rokoch kariéry, hlavne v obdobiach príprav, som videl, že je to v rodine veľmi ťažké a že je tam kopec napätia.
Treba si uvedomiť, že sme dvaja učitelia, takže tých financií nebolo nazvyš. Vždycky sme si mohli kúpiť, čo sme potrebovali, ale nikdy sme nič neušetrili. Žili sme z mesiaca na mesiac. Keď som sa pripravoval na majstrovstvá Európy, mal môj syn len rok. Pamätám si, že keď som bol vicemajstrom Európy v Ostrave, tak bol ešte v perinke a plakal na celú halu.
Muselo to byť pre teba aj pre ne ťažké...
Kulturistika je viac ako len šport, je to životný štýl, lebo pri inom športe si odtrénuješ, odmakáš si tréning, ale naješ sa, oddýchneš si a si v pohode. Kulturista 24 hodín žije tým športom, trénuje hlavne v príprave slabý, unavený, pretože má strašne tvrdú diétu, ktorá nedáva telu dosť energie na to, aby fungovalo normálne a keď si to všetko dáme dokopy – málo peňazí v rodine, maličké deti, ktoré si vyžadujú pozornosť, robil som to popri zamestnaní…
Takže nebolo nič také ako tréning a potom už len oddych. Ráno za tmy som si odtrénoval kardio tréning, kým sa deti zobudili – od 4:30 do 5:30, rodina vstala, odviezol som chlapcov do jaslí a do škôlky a šiel som do práce, kde som ku koncu príprav ledva fungoval. Doslova chôdza bol problém a niečo zmysluplné spraviť bolo niekedy až nemožné.
No napriek tomu som to nejako zvládal, ale hlavne to muselo zvládnuť moje okolie. Deti trpeli, aj keď si to možno neuvedomovali, lebo som ich zanedbával, ale hlavne si to odniesla manželka.
Jednak bola pyšná, no fungovať s človekom, ktorý tri-štyri mesiace bol v tvrdej príprave, ktorá sa len pritvrdzovala, bolo veľmi ťažké. Počas tých tvrdých mesiacov som bol len polovičný manžel a polovičný otec, no a v práci to bolo tiež hocikedy napäté, lebo aj keď som chcel, nemal som energiu na to, čo by som chcel urobiť. Ale zvládli sme to a spomíname na to len v dobrom.
Tvoja doména je klasická kulturistika. Môžeš čitateľom vysvetliť, čo to vlastne je?
Pôvodne sa v kulturistike súťažilo vo výškových kategóriách, to boli 60. a 70. roky. Asi začiatkom 80. rokov sa to pretransformovalo do váhových kategórií, pretože pretekári naberali stále viacej svalovej hmoty.
Pôvodne kulturisti po celom svete, aj profíci v Amerike, boli estetickí a spĺňali viac kritérií gréckeho symbolu krásy a klasických telesných proporcií. Postupom času ale nabral ten svalový rozvoj také rozmery, že viacero športovcov už netúžilo robiť kulturistiku s cieľom, aby za každú cenu nabrali viacej a viacej svalovej hmoty. U veľa pretekárov, hlavne tých vyšších, to prechádzalo do takých defektov, že mali vypuklé bruchá, široké pásy a neestetické postavy.
Tak pod vplyvom všetkých týchto okolností vznikla nová dimenzia kulturistiky, ktorá sa nazvala „klasická kulturistika“, čo symbolizuje návrat ku klasike a estetike, ku prapôvodným koreňom kulturistiky, kde išlo naozaj o estetiku a krásu tela a nie za každú cenu o svalové objemy.
Ako prebieha taká príprava na súťaž?
Keď je človek mimo prípravného obdobia, tak je to pre pretekára trochu „voľnejšie”, hlavne čo sa týka stravy, pretože tréningy sú tvrdé, sú náročné, ale keď má človek dostatočný prísun základných živín, t.j. sacharidov, tukov, bielkovín, tak sa mu trénuje pomerne dobre, pretože má energiu, nie je taký unavený a vyšťavený. To je obdobie, ktoré majú kulturisti radi.
Športoví kulturisti to obdobie volajú objemové obdobie. Pre mňa to bola skôr taká predprípravná fáza a v nej som sa zameriaval hlavne na odstránenie svojich slabín – sústreďoval som sa na kvalitu nôh a rozšírenie chrbta.
Ľuboš Maliňák. (Ivan Pavlisko)
Mimo súťažného obdobia, hlavne v zimných mesiacoch, som sa sústredil na to, aby som tie svaly vytvoril a udržal, ale aby boli kvalitné a aby som odstránil svoje slabiny. Vždy som bol hrdý na to, že aj v objemovej príprave, hoci som mal okolo 110 kg, som vzhľadom na svoju výšku nikdy nevyzeral ako guľa. Vedel som, že príde tá príprava a rysovačka a čím viac človek vtedy nabral, tým viac musel zhadzovať.
Príprava na jeseň začínala v polovici leta a príprava na jar začínala koncom zimy. Trvala tri až štyri mesiace. Dokázal som sa pripraviť aj za 10–12 týždňov na ME, ale ideál je tri–štyri mesiace. Vtedy je to plynulejšie a menej drastické, lebo sa môže začať postupne. Čím kratšie to trvá, tým musí byť príprava náročnejšia a striktnejšia, diéta prísnejšia, tréningy tvrdšie.
V prípravnej fáze sa zmení intenzita a zloženie tréningov, ale hlavne sa zmení strava. Niektorí kulturisti počítajú príjem a výdaj kalórií, ale ja som nikdy nešiel do nejakých presných čísel, viac menej som to riešil intuitívne a počúval som svoje telo. Ono strašne dobre vie človeku povedať, čo potrebuje, takže stravu som riešil podľa svojej aktuálnej formy.
Keď už sme u stravy, mohol by si vysvetliť, ako to v kulturistike funguje?
Hlavne je dodržiavať prísun bielkovín, ktorý je veľmi dôležitý a ak má nastať budovanie svalovej hmoty – proteosyntéza, tak aby vznikol tento stav budovania - anabolizmu - tak je potrebné, aby športovec - kulturista prijímal aspoň dva gramy bielkovín na kg telesnej hmotnosti.
Čiže, ak som mal 100 kg, musel som prijať minimálne 200 g bielkovín. Ja som to v objemovej príprave dodržiaval na 2,5 g. Je to veľmi dôležité, pretože ak to človek dodržiava pravidelne každý deň, tak permanentne je v stave anabolizmu a môže budovať svalovú hmotu.
Pre kulturistov je kľúčový dostatočný príjem bielkovín. (Smastronardo/CC 4.0)
Ďalším zdrojom pre prácu a činnosť svalov sú tuky, lenže aj tých tukov je počas prípravy v tele málo a zároveň rozbiť tuky na energiu je pre telo náročnejšie ako bielkoviny. Z toho vyplýva, že ak má človek v strave málo sacharidov, tuky je náročnejšie rozbiť na energiu, tak telo siahne po bielkovinách a nastáva stav katabolizmu, t.j., telo samé seba „požiera”, inými slovami, človek stráca svalovú hmotu vplyvom katabolizmu.
Preto je dôležité mať aspoň tie dva gramy bielkovín na kg hmotnosti. V prípravnej fáze som to navýšil aj na 3 g, aby som čo najviac ochránil a udržal svaly na potrebnej úrovni a dal im energiu – z doplnkov výživy spomeniem BCAA, hlavne levcín, ktoré sú vynikajúcim palivom pre svaly, bez toho, aby zvyšovali glykemický index (cukor je tiež palivo, ale zvyšuje glykemický index).
Aká je atmosféra na súťaží? Dokáže pretekár odhadnúť svojich súperov?
Je jedno, či to je pohárová súťaž na Slovensku alebo MS, človek sa ťažko dokáže porovnať so svojimi súpermi. Príde človek na pohárovú súťaž na Slovensku, kde som bol ako viacnásobný medailista z ME a MS vždy favoritom číslo jedna a moje okolie s tým vždy rátalo ako s istou vecou, že zvíťazím.
Ale ja som to nikdy takto necítil. Vždy som tam šiel s pokorou, s takou úctou voči súperom, bral som ohľad na to, že môže prísť pretekár, ktorý je lepšie pripravený a môže vyhrať, preto som nikdy nebral víťazstvo ako hotovú vec. Z výhry som sa tešil až vtedy, keď ma nevyhlásili ako víťaza.
Popíš nám svoj vrchol na MS 2012 v Sofii…
Bolo to v období mojej kariéry, keď som išiel na každé MS a ME ako jeden z favoritov. Aj súperi ma brali ako horúceho favorita, pretože ma poznali ako medailového pretekára. Takže už v zákulisí sa hovorilo, že by som mohol uspieť. Už pri rozcvičke nám hovorili tréneri, že sme niektorí favoriti, kto s kým by sa mohol „pobiť“ atď.
Najprv bola eliminácia, kde sa vyberala top 15. Pre niektorých z nás to bola „povinná jazda“, teda tam som veril, že sa dostanem. Najťažší boj na ME alebo MS je semifinále, lebo po tej eliminácii, v tej 15, tam už nie je slabý pretekár a z nich idú do finále len šiesti.
Tam sú už malé rozdiely medzi pretekármi a či už človek skončil 4. alebo 9., tak v pripravenosti to môže znamenať len malý rozdiel. Po semifinále, večer, sa človek dozvie, či skončil alebo ide ďalej.
A keď ste medzi tými šiestimi, ktorí jediní majú právo súťažiť vo finále, už to je obrovský úspech. Iba tí môžu v nedeľu súťažiť a je to nová súťaž, ide sa od nuly, je tam 6 najlepších borcov, tam už to môže skončiť akokoľvek. Bol som strašne nervózny.
Ľuboš Maliňák so svojím trénerom po víťazstve na majstrovstvách sveta v Sofii. (foto poskytl L. Maliňák)
Na druhý deň som na pódiu bojoval ako lev, z hľadiska ma fantasticky povzbudzoval pán tréner Hečko, nikdy nezabudnem, ako kričal, no a potom prišlo vyhlasovanie výsledkov: vyhlásili 6., 5., to som veril, že nebudem.
Keď vyhlasovali 4. miesto, prvýkrát som absolútne stuhol, lebo trikrát sa mi už stalo, že som bol 4. na MS. To je najhoršie umiestnenie, to môžem potvrdiť, je to tak. Keď vyhlásili na 4.mieste argentínskeho pretekára, neskutočne mi odľahlo – spadol prvý kameň zo srdca, už som bol vtedy spokojný.
Vyhlásili 3. miesto, zaznelo meno bulharského pretekára, tak som si povedal: „No, už si druhý, druhý som už dvakrát bol“, tak som opäť stuhol. Teraz alebo nikdy, ak teraz nebudem majster sveta, tak už asi nikdy. Keď vyhlasovali druhé miesto, zakryl som si rukou tvár, akoby som to nechcel vidieť. A keď povedali: „Silver medal goes to Russia (strieborná medaila ide do Ruska)“ – to bol jeden z najsilnejších emocionálnych zážitkov môjho života.
V ten jeden moment sa to všetko uvoľnilo. Bol to pocit šťastia, zadosťučinenia a úľavy. Čakal som na to 10 rokov. Takže, keď ma vyhlásili, padol som na kolená, rozplakal som sa a myslel som, že nevstanem – už nikdy. Postavil som sa, až keď začala hrať slovenská hymna a spomínal som na to, čo všetko som pre to musel urobiť. Bolo to naozaj nádherné.
Dá sa tak kvalitného tela docieliť aj bez dopingu?
Ľudia sú tvory, ktoré si chcú vo všeobecnosti život uľahčovať alebo obísť nejaké pravidlá alebo si pomôcť a to platí nie len v práci a v živote, ale aj v športe.
Aj preto, aby som nemusel zneužívať tieto látky, som robil klasickú kulturistiku. Čo viem na sto percent povedať, že ak má človek dobrú genetiku a jeho telo dobre reaguje na tréningové podnety, na stravu a na diétu a ak má dobré vedomosti, ako správne trénovať a ako svoj genetický potenciál využiť a zároveň je disciplinovaný, tak dokáže v každom športe, aj v kulturistike, dosiahnuť veľké výsledky.
Zvlášť v klasickej kulturistike, v tomto odvetví nemusí mať človek čo najviac kíl, byť čo najväčší za každú cenu, aj za podpory zakázaných látok. Som dôkaz, že to ide aj bez dopingu.
Zvlášť je nebezpečné, ak po takýchto látkach siahajú mladí chlapci, 15–16 rokov.
V tomto veku ich vývoj organizmu ešte nie je ukončený, telo prirodzene rastie a má dostatok vlastných hormónov a už siahajú po pomocných látkach, ktoré zvlášť v období, kedy nie je ukončený telesný vývoj, môžu poškodiť vnútorné orgány, žľazy s vnútorným vylučovaním a kopec ďalších systémov.
Keď ja trénujem mladých ľudí, tak bazírujem na tom, aby dobre a poctivo 3–4krát do týždňa cvičili, najdôležitejšie je, aby cvičili technicky správne a správne sa stravovali a mali dostatok odpočinku.
Ak v tomto období odporúčam nejaký doplnok, tak je to maximálne gainer alebo proteín po tréningu, kedy telo nevyhnutne do pol hodinky potrebuje doplniť vyčerpané zásoby energie a bielkoviny.
Takže aj tie legálne doplnky odporúčam korigovať. Častokrát je pomalšie lepšie. Teraz chlapci vidia profíkov na Olympii a chcú sa im podobať. Majú 15 a myslia si, že keď budú mať 17 budú profíci. Preto je veľmi dôležité, aby mladý chalan mal trénera alebo skúsenú dospelú osobu, ktorá by ho vedela usmerniť a zorientovať v problematike.
Je to lepšie, ako čerpať z internetu, kde sú nedobré zdroje, nedobré vzory a idú často na úkor zdravia. Alebo vidia chalanov vo fitku, ktorí si chcú zvýšiť ego a chcú sa im podobať a preberajú ich vzory správania a užívania doplnkov (aj zakázaných). Nestojí to za to, aby si človek zničil zdravie, kvôli povrchným zámerom.
Ďakujeme za rozhovor.
Páčil sa vám tento článok? Podporte nás prosím jeho zdieľaním na sociálnych sieťach.
