Spisovateľ J. R. R. Tolkien (1892-1973) viedol plnohodnotný život, rodina bola pre neho vždy na prvom mieste. Viac ako sedemdesiat rokov vytváral Stredozem s vlastnou geografiou, časom, jazykmi a históriou. Spoločne s písanými dielami nám Tolkienove ilustrácie prenášajú jeho vízie do nášho sveta.

Okrem toho že bol Tolkien spisovateľ, bol aj oxfordský don (oslovenie členov kolégia Oxfordskej univerzity, podobne ako profesor) a uznávaným znalcom starej a strednej angličtiny (Old a Middle English). Ale možno najdôležitejšie pre Tolkiena bolo, že bol otcom.

Osirel už ako dvanásťročný. Vždy si našiel čas na svoju manželku a ich štyri deti. Bol veľmi všestranný, pracoval z domu, písal prednášky, známkoval písomky, stretával sa so študentmi a vytváral Stredozem. Tolkien dvadsaťtri rokov navrhoval pre svoje deti vianočné pohľadnice a príbehy o Santa Clausovi (Otcovi Vianoc). Možno v súlade s vývojom trilógie Pán prsteňov” a jeho pribúdajúcimi rokmi sa obsah týchto rozprávok zmenil na príbehy o škriatkoch a elfoch. Tolkien bol pevne presvedčený, že deti by mali mať prístup k podobným príbehom, aké čítajú dospelí, len slovná zásoba by mala byť pre mladších čitateľov upravená.

Hrob autora “Pána prsteňov“ J.R.R. Tolkiena a jeho manželka Edith 15. decembra 2001 na cintoríne v anglickom Oxforde. (Graham Barclay/BWP Media/Getty Images)

 Hobita” pôvodne napísal pre svoje deti. Spoločne si ho po večeroch čítali v jeho pracovni. Ale keď si dielo prečítali jeho priatelia a kolegovia, naliehali naňho, aby rukopis vydal. Hobit” nebol určený na vydanie a Tolkienove deti neboli nadšené tým, že by sa o svoj príbeh na dobrú noc mali deliť s celým svetom.

Tolkien vynikal vo svojej kariére, pričom svoju rodinu kládol na prvé miesto. Jeho deti s radosťou počúvali otcove príbehy dávno predtým, ako pomyslel na ich vydanie. Možno bez inšpirácie, ktorú mu poskytli vlastné deti, by Tolkienove fantastické príbehy nikdy nepriniesli tak silný odkaz.

Veľkí umelci sa rozprávajú s našimi srdcami bez toho, aby vyslovili jediné slovo. Oživujú najväčšie a najtragickejšie okamihy života, od bojových polí, ktoré sa zdajú byť kruto skutočnými, až po božské radosti, ktoré rozospievajú naše duše. Málokedy však oceňujem spôsob, akým títo umelci žili: hodnoty, ktorými sa riadili, ako prekonávali výzvy alebo ako sa správali k svojim blížnym. Tieto príbehy sú však rovnako inšpirujúce ako umelecké diela, ktoré títo umelci vytvorili.

Z originálneho článku newyorskej redakcie denníka The Epoch Times preložila Patrícia Fehér.