Najtragickejší pohľad, aký si možno predstaviť, je matka, ktorá stratila dieťa. Byť svedkom tejto udalosti vyvolá u väčšiny ľudí pálčivý pocit straty a prázdnoty. 

Keď však Michelangelo odhalil svoju „Pietu” – obraz Panny Márie smútiacej za mŕtvym Kristom – prezradil, ako sa dá smútok prekonať nádejou.

V roku 1497 kardinál Bilhères de Lagraulas poveril vtedy neznámeho dvadsaťtri ročného Michelangela Buonarrotiho vytvorením skupiny sôch v nadživotnej veľkosti, bola to prvá verejná práca mladého Florenťana. Sochy boli určené pre kardinálovu pohrebnú kaplnku v Bazilike svätého Petra v Ríme, ktorá bola vtedy oveľa menšou stavbou ako mohutný moderný kostol. Mala byť umiestnená nad oltárom, kde by sa budúce generácie mohli modliť za kardinálovu dušu.

Michelangelo strávil rok hľadaním a prepravou jediného bloku mramoru z Carrary a dokončené dielo odhalil na údiv počas jubilejného roka 1500. Jubilejný rok sa slávil každých päťdesiat rokov po siedmich cykloch sabatických rokov a oslavoval sa ako rok oslobodenia a odpočinku.

Súčasní diváci sa musia na sochu pozerať spoza sklenenej steny, ktorá bola umiestnená po tom, ako sochu v roku 1972 napadli kladivom. Šrámy a praskliny boli opravené, ale ochranný štít otupuje umelecký dojem tejto silnej sochy.

„Pieta“ od Michelangela, 1497. Mramor. Bazilika svätého Petra, Rím. (Verejná doména)

Téma v novom médiu

Mladý Michelangelo bol prvým Talianom, ktorý vytesal tému Piety – námet v 14. storočí rozpracovali nemeckí umelci a neskôr ho prevzali Francúzi, ktorí mu dali názov znamenajúci „pocit ľútosti.“

Kompozícia zobrazujúca Máriu držiacu mŕtveho Krista pred pochovaním nemala biblický základ a severskí umelci sa snažili vzbudiť ľútosť zdôraznením Ježišových rán a Máriinho smútku. Členité, roztvorené rany na Kristových rukách, nohách a boku, telo v posmrtnej strnulosti a tŕňová koruna stále uviazaná na čele mali u diváka vyvolať odpor.

Florentský sochár mal však iné predstavy. Ježišovo telo stvárnil s dokonalou artikuláciou a proporciami gréckeho boha, s elegantnými končatinami prehodenými cez Máriine kolená. Rany boli sotva viditeľné a spiaca tvár bola pokojná. Jediné náznaky smrti boli v starostlivo vypracovaných detailoch tela: rameno zvinuté pod uchom, ochabnuté svaly na stehne a krv nahromadená vo visiacej ruke, to všetko malo naznačovať ťarchavosť smrti.

Presmerovanie smútku

Detail Márie z Michelangelovej „Piety”. (Verejná doména)

Michelangelo využil pátos tejto scény, aby presmeroval pozornosť od Krista, ktorého utrpenie sa už dávno skončilo, na tvár Márie, ktorej smútok musí byť najakútnejší. Pri pohľade do mladíckej tváre však nevidíme žiadne zamračenie z nevôle, žiadne výkriky smútku s otvorenými ústami, ani zdvihnuté obočie z pochybností. Jej pokojná, vážna tvár evokuje mladú Máriu, ktorá v Lukášovom evanjeliu ako dospievajúce dievča povedala anjelovi Gabrielovi, že splní jeho posolstvo.

Michelangelova Mária je žena, ktorá keď povedala Bohu „áno“, myslela to vážne. Máriine „áno“ malo pre ňu životné dôsledky, a to od skúšok pri vysvetľovaní jej záhadného tehotenstva snúbencovi Jozefovi cez pôrod Božieho Syna v drsnej stajni až po náhly útek do Egypta o vlas pred Herodesovými vojakmi.

V ten Piatok, potom čo do svojho syna vložila tridsaťtri rokov lásky aj tridsaťtri rokov očakávania v Spasiteľa, by sa mohlo zdať priveľa vziať to všetko a pochovať to do hrobu.

Nádej navzdory tieňom

Detail z Michelangelovej „Piety”. (Verejná doména)

Michelangelova zručná práca s dlátom zvýrazňuje nebezpečenstvo tohto bezútešného momentu. Závoj okolo Máriinej tváre akoby voľne visel a zanechával stuhu tieňa okolo jej čela ustupujúc po stranách jej krku do tmy. Hlboké záhyby na jej živôtiku a sukni pohlcujú svetlo a vytvárajú pocit neurčitosti.

Pôvodne bola socha umiestnená v plytkom výklenku, kde by sa zo všetkých strán tlačili pochmúrne tiene. Mária, neohrozená temnotou, vytrvalo hľadí na Kristovo telo, ktoré Michelangelo vytesal v čo najhladších rovinách s povrchmi, ktoré znesú mimoriadne vysoký lesk. Historici umenia sa čudujú, že sochár už nikdy neleštil mramor tak vysoko, ale keď odstúpime od sochy, pochopíme prečo.

Aj napriek všetkým tieňom, ktoré sa pohrávajú okolo Panny Márie, sú jej oči upreté na svetlo vyžarujúce z tela jej syna. Mária nikdy nestráca zo zreteľa svetlo, a to ani v najtemnejších hodinách – nadčasová lekcia pre milióny ľudí, ktorí stáli pred týmto dielom a spomínali na svoje vlastné bolesti a trápenia, pričom videli, ako Mária nesie to najťažšie bremeno, aké sa od človeka môže žiadať. Nikdy nestráca nádej. Pyramídová štruktúra sochy umocňuje pocit jej stálosti. Jej nádej ju ukotvuje aj v tých najbúrlivejších chvíľach.

 Detail Ježiša z Michelangelovej „Piety”. (Verejná doména)

Uprostred tejto umeleckej dokonalosti sa na scéne objavuje anomália: Máriina spodná časť tela je v porovnaní s hornou časťou tela neprimerane veľká. Široký pás drapérie premieňa jej kolená na vitrínu pre Kristovo telo, pripomínajúci rubáš a zároveň lono, ktoré ho nosilo deväť mesiacov.

Ježiš, natiahnutý na Máriiných nohách, nevyzerá však, že by bol pevne usadený v jej lone; skláňa sa nadol, akoby sa chystal spadnúť na oltár pod ňou. Mária si jednou rukou drží svojho syna. Druhú ruku otvára smerom k divákovi v obetnom geste. Svetlo a nádej, ktoré boli zdrojom Máriinej sily, si nenecháva pre seba, ale ochotne ich ponúka každému, kto prichádza hľadať útechu v temných časoch.

Z originálneho článku newyorskej redakcie denníka The Epoch Times preložila Patrícia Fehér.