Umenie, ktoré nás inšpiruje v priebehu vekov

VARŠAVA, Poľsko – v roku 1764 odkúpil kráľ Stanislav August Poniatowski barokový kúpeľný pavilón aj s okolitým pozemkom a vybudoval si tu svoje letné sídlo vo Varšave.

Kúpeľný dom, ktorý pôvodne navrhol holandský architekt Tylman van Gameren, bol neskôr rozšírený na kráľovské letné sídlo v neoklasicistickom štýle, tzv. Kráľovský palác Lazienki. Časť pôvodnej výzdoby kúpeľného domu sa dodnes zachovala vo vnútri paláca, ktorý je známy skôr ako Palác na ostrove.

Zámok sa rozprestiera na ploche približne 180 hektárov, kde sa nachádza niekoľko neoklasicistických budov a rozsiahle záhrady v anglickom štýle. Dvorní architekti Domenico Merlini (jazero Como, Taliansko) a Johann Christian Kammsetzer (Drážďany, Sasko) sa pri stavbe paláca inšpirovali rôznymi obdobiami talianskej architektúry, vrátane manieristického štýlu Villa Medici, barokového štýlu Villa Ludovisi a neoklasicistického štýlu Villa Albani.

Rozľahlé záhrady odzrkadľujú kráľovu lásku k anglickým záhradám, ktoré videl počas svojej okružnej cesty, najmä k záhradám Stowe v juhovýchodnom Anglicku navrhnuté významným záhradníkom Lancelotom „Capability“ Brownom.

Medzi významné neoklasicistické budovy panstva patrí palác Myslewických, Stará oranžéria (v ktorej sa nachádza Kráľovská galéria sôch a Kráľovské divadlo, sídlo Poľskej kráľovskej opery a jedno z mála zachovaných dvorných divadiel z 18. storočia) a Biely pavilón, v ktorého jedálni sa nachádzajú vôbec prvé poľské grotesky (nástenné maľby flóry, fauny a fantastických tvorov).

Kráľ bol vášnivým zberateľom umenia, ktorému sa začal venovať v Holandsku, kde sa inšpiroval dielami Petra Paula Rubensa a Anthonyho van Dycka. Umelecké diela a architektonické prvky vo všetkých kráľovských budovách propagujú náboženské a morálne hodnoty a Poľskú republiku.

Kúpeľňa v barokovom štýle mala kedysi dve veľké mramorové vane a bola súčasťou pôvodného pavilónu kúpeľného domu, ktorý sa neskôr stal Palácom na ostrove. Steny lemujú modré a biele holandské keramické obkladačky zobrazujúce dobové scény; umelci tu vytvorili sochárske reliéfy znázorňujúce lásku, vodu a Ovídiove „Metamorfózy“, ktoré mali navnadiť kúpajúcich sa na oddych. (Kráľovské múzeum Lazienki)
Tanečná sála, svetlý a vzdušný spoločenský priestor v neoklasicistickom štýle, bola určená na prijímanie verejnosti a významných hostí panovníka. Jemné fresky na stenách zobrazujú štyri ročné obdobia; sochársky reliéf znázorňuje bieleho orla, ktorý je symbolom Poľska a motívom vyskytujúcim sa v starovekom Ríme. Táto miestnosť nikdy plnohodnotne nesplnila svoj spoločenský účel v dôsledku rozdelenia Poľska a abdikácie kráľa. (Kráľovské múzeum Lazienki)
V Paláci na ostrove si u seba kráľ uchovával mnohé zo svojich vzácnych umeleckých diel v priestoroch Obrazovej galérie svojich súkromných apartmánov. Obrazy sú podľa zvyklostí 18. storočia zavesené na zelenej stene, pričom obrazy zaberajú každý kúsok steny. Celkovo je v paláci vystavených 140 obrazov. (Kráľovské múzeum Lazienki)
Každý deň, keď sa kráľ obliekal, načúval úradníkom, ktorí mu čítali dokumenty v jeho šatni s výhľadom na jazero, nachádzajúcej sa v Paláci na ostrove v jeho apartmáne. Pozlátená bronzová vtáčia klietka vyrobená v 18. storočí vo Švajčiarsku, visiaca zo stropu a doplnená umelým vtákom, je v skutočnosti hodinami. (Kráľovské múzeum Lazienki)
Portréty rodičov kráľa Stanislava Augusta visia v Paláci na ostrove nad dverami v jeho spálni. Ide len o zopár kúskov, ktoré sa zachovali z pôvodnej dekorácie izby. Opakujúce sa honosné látky použité na posteli, stenách a kreslách sú odrazom vtedajšej francúzskej módy. Neutrálny luxusný nábytok dopĺňa výrazná parketová podlaha. (Kráľovské múzeum Lazienki)
Na kráľovskom dvore pôsobil taliansko-poľský architekt Domenico Merlini, ktorý navrhol Starú oranžériu. V neoklasicistickej budove postavenej v rokoch 1785 až 1788 sa nachádza Kráľovská galéria sôch a Kráľovské dvorné divadlo, ktoré je v súčasnosti sídlom Poľskej kráľovskej opery. (Kráľovské múzeum Lazienki)
V Starej oranžérii sa nachádza Kráľovské divadlo, jedno z mála zachovaných dvorných divadiel z 18. storočia v Európe. Divadlo s kapacitou 200 miest je vyrobené z dreva a rôznofarebného mramoru. Sochy navrhol Francúz André-Jean Lebrun a Poliak Jan Bogumil Plersch namaľoval architektonické detaily a imaginárne publikum nazerajúce z arkád. V druhom prípade použil techniku nazývanú „trompe l’oeil“ (z francúzštiny „klamať oko“), vďaka ktorej sa predmety na dvojrozmernom povrchu zdajú byť skutočné. (Kráľovské múzeum Lazienki)
V Kráľovskej galérii sôch sú namiesto exotických stromov, ktoré kedysi lemovali steny Starej oranžérie, počas zimných mesiacov umiestnené sadrové odliatky starobylých sôch. Pamiatkari zrekonštruovali „Kamsetzerovu kolonádu“ z rokov 1787 – 1788, kde boli kópie najznámejších antických sôch vystavené na pozadí nástenných malieb talianskej architektúry a vidieckych scén. (Kráľovské múzeum Lazienki)
Kráľ Stanislav August postavil v roku 1774 Biely pavilón ako letnú vilu s jednoduchým klasicistickým dizajnom zakončeným balustrádou. Vnútorné steny zdobia prvé poľské klasicistické grotesky. (Kráľovské múzeum Lazienki)
V Bielom pavilóne je jedáleň presvetlená z oboch strán. Práve tu namaľoval dvorný maliar Jan Bogumil Plersch prvé poľské grotesky z prostredia klasického domova. Všetky maľby zobrazujú vtedajší svet, štyri prírodné živly, štyri ročné obdobia, kontinenty (Ameriku predstavuje pštros) a zamestnania ľudí. (Kráľovské múzeum Lazienki)
Kráľ kedysi vlastnil 80 000 až 100 000 ilustrácií a kresieb. Kráľovskú zbierku ilustrácií si dnes možno pozrieť v Bielom pavilóne. V tejto miestnosti sú obrazy vystavené na stene zdobenej jemnými maľbami kvetov. (Kráľovské múzeum Lazienki)
V paláci Myslewicki sa nachádzajú apartmány následníka a synovca kráľa Stanislava Augusta, kniežaťa Jozefa Poniatowského. Polkruhový neoklasicistický palác je zakončený zakrivenými medenými strechami, ktoré odrážajú architektúru v tradičnom čínskom štýle. Návštevníci vstupujú do paláca cez vysoký výklenok, ktorý lemujú sochy Flóry a Zefíra. (Kráľovské múzeum Lazienki)

Z originálneho článku newyorskej redakcie denníka The Epoch Times preložila Slávka Dojčáková.