Rodina Drinková. (Veľká Epocha)
„Som priamo očarená. Ohromne sa to páčilo mne i mojej rodine,“ hovorí hneď na úvod pani Viktória a dodáva: „Keďže radi spoznávame medzinárodnú kultúru, navštevujeme podobné tanečné vystúpenia. S čínskou kultúrou som všeobecne veľmi málo oboznámená. Ale myslím, že toto [predstavenie], otvorí náš veľký záujem. Radi sa dozvieme niečo viac i o Falun Dafa. Tanec, hudba, technické prevedenie, všetko bolo perfektné. Bola som ako vo sne a musela som veľakrát plakať. Dojalo ma to tak ... slovami sa to dá ťažko opísať. Ohromne moc sa mi to páčilo.“
Z predstavenia si odniesla aj jeho duchovnú hodnotu. A aká myšlienka ju oslovila najviac? „To, že láska a spravodlivosť, snaha bojovať o to, o čom je človek presvedčený, je nesmrteľná. A že aj keď sa každý deň stretávame s ťažkosťami, vecami, čo nás pritlačia k zemi a niekedy dovedú k zúfalstvu, nemáme sa vzdať, pretože nebeská brána sa otvorí a pomoc príde. Nádej neumiera. Toto ma dojalo najviac. Tá nesmrteľnosť ľudskej snahy, lásky, múdrosti a voľnosti.“
„Celkovo to bolo maximálne dobre zvládnuté, po stránke hudobnej, choreografickej aj kostýmovej. Takže úžasný dojem...,“ vyjadril svoju spokojnosť aj pán manžel.
Sprava doľava: babička, najmladšia Lýdia, mamička Oravcová a rodinná priateľka. (Veľká Epocha)
„Veľmi sa mi páčilo... kostýmy, tanec, spôsob, akým to tí umelci predniesli – že bolo cítiť ich dušu,“ hovorí najmladšia z rodiny Lýdia (študentka čínštiny) a stiera si z tváre ešte posledné slzy. „Plakala som, hlavne pri tom poslednom programe, keď sa otvárala nebeská brána. Veľmi sa mi páčilo práve to, že ľudia, ktorí cvičia Falun Gong, napriek tomu, že tu na zemi ich čaká nebezpečenstvo, že môže prísť polícia a môže ich zatknúť a môže ich mučiť, tak aj napriek tomu oni si to svoje držia a neprestávajú a naozaj, možno potom, keď odchádzajú z tohto sveta, tak ich čaká ta otvorená nebeská brána a čakajú ich tam tiež takí ľudia, ktorí išli za tým osvietením, že nezostali uprostred cesty ale išli ďalej.“
Pani Oravcová (redaktorka) bola taktiež veľmi spokojná ako s výkonom umelcov, tak aj s ich odkazom: „Cítili sme, že tí tanečníci sú naladení na ten duchovný svet, a že vedia, čo tancujú a pre koho tancujú a chcú sa tým tancom dotknúť našej duše, aby ju povzniesli bližšie k Bohu.“
„Umelci veľmi precítili tú dušu a to utrpenie čínskeho ľudu. Veľmi som to cítila. Ako tam prišli tí „bezpečáci“ a surovo napadli tých ľudí. To sa ma veľmi dotklo,“ zdôverila sa babička.
Záverečná scéna nenechala chladnú ani rodinnú priateľku Oravcových: „Ja si dovolím byť úprimná, mne sa páčilo predstavenie veľmi, ale na konci som pocítila strašnú bolesť. Tlačili sa mi do očí slzy. Bolo to také posolstvo, ktoré som obdržala a nevedela som ho ovplyvniť. Stále to v sebe ešte rozoberám, z čoho všetkého pramenili tie slzy, ktoré vychádzali z energie toho predstavenia...“
