Čínski cisári, ktorí uspeli v získaní si srdca a mysle generácií

 

Tieto opatrenia sú riadené túžbou po okamžitom zisku; ale nemôžu byť dlhodobým riešením a vedľajšie účinky sú často-krát horšie ako akákoľvek krátkodobá výhoda, ktorú prinesú.

Čo robí vodcu efektívnym a ako dosiahnuť maximálny vplyv?

Vo svojom diele „Republika,“ predstavil Platón utópiu starovekého Grécka riadenú „kráľom filozofom.“ V súlade s učením a racionalitou tohto veľkého aténskeho mysliteľa, by sa kráľ vo svojom vládnutí usiloval kultivovať univerzálne ideály, nepohnutý tým, čo nazýval „fenomén“ – skúška mnohých neočakávaných udalostí, ktoré vábia k podľahnutiu, a tým pádom k odklonu od vyššej cesty.

Najúspešnejší a najuznávanejší vládcovia starodávnej Číny vládli svojím ríšam v súlade s Konfuciovými princípmi, zmiešaným rasám, triedam a hraniciam prezentovali dobré vlastnosti, spravodlivosť a sebaovládanie.

Keď žil Konfucius, približne pred 2500 rokmi, len zopár desaťročí pred Platónom a inými zakladateľmi západného myslenia, ktorí sa potulovali po mestských štátoch Grécka, Čína sa zmietala v období nejednotnosti a občianskych vojen nazývaných Obdobie jari a jesene. Konfucius si želal návrat k harmónii zo skoršieho obdobia dynastie Čou (1046–771 p. n. l.), v ktorom kráľ mravne vládol spojeným nezávislým vazalom, ktorí na oplátku jeho vládu rešpektovali.

Konfucius učil, že pokiaľ je sociálna a politická hierarchia prirodzeným a požadovaným aspektom civilizácie, tak každý – od roľníka po princa – je povinný sa správať rovnako podľa hlavných morálnych zásad láskavosti, spravodlivosti, slušnosti, múdrosti a viery.

Tradičný dôraz na hodnoty namiesto nátlaku je zhrnutý v tejto smernici „The Rules of Students (Zákony študentov),“ vzdelávací podklad zo 16-teho storočia, známy pre svoje poetické zosumarizovanie Konfuciovho učenia: „Ľudia môžu byť presvedčovaní silou, ale ich srdcia s tým nebudú súhlasiť; len keď sú presvedčovaní skrz princípy, tak sa nenájde hlas nesúhlasu.

Žiadne skratky

Abrahám Lincoln hovoril o moci, ako o teste ľudského charakteru. Človeku môže byť zverený nejaký úrad, ale len ak sa použije na vyjadrenie vnútornej sily a správania sa človeka, tak sa jeho činy ukážu ako efektívne a jeho odkaz budú druhí rešpektovať.

V roku 1662 začal cisár Kchang-si , ako osemročný, svoju 61 ročnú vládu nad Čínou. Pred dvadsiatimi rokmi, prelomil jeho národ, Mandžuovia, Veľký čínsky múr, ovládli Čínu a založili dynastiu Čching (1644–1912).

Kchang-si vedel, že etnický národ Han, ktorí predstavovali drvivú väčšinu čínskej populácie, nie je nadšený vyhliadkou života pod nadvládou dobyvateľov z Mandžuska. Namiesto toho, aby sa vzdal trónu, alebo aby nútil obyvateľstvo vzdať sa svojich tradícií, Kchang-si študoval múdrosti Konfuciovho učenia. Vytvoril osvietenú vládu, založenú na princípoch, ktoré akceptovali všetci ľudia v jeho ríši.

Hoci v dynastii Čching bolo manželstvo do kráľovskej rodiny umožnené len Mandžuom, Kchang-si a jeho dvor rešpektoval čínske úradnícke tradície, ako napríklad cisársky systém skúšok, založených na kvalitách uchádzača, kde sa každý so vzdelaním mohol stať vládnym úradníkom.


Počas vládnutia cisára Kchang-si a aj neskôr sa Mandžuovia postupne naučili spolunažívať s pôvodným obyvateľstvom národu Han. Prepojenie dvoch národov, zjednotené pomocou starodávnych tradícií, vzdelania a vládnutia, vďaka cisárovi Kchang-si a jeho potomkom, prispelo k celkovej prosperite čínskej civilizácie.

Mandžuovia neboli jediní cudzinci, ktorí vládli Číne. Štyristo rokov pred Kchang-sim, Mongolská ríša – najväčšia v histórií – dobila Čínu, ale rozhodli sa jej vládnuť oveľa ťažšou rukou.

Pod mongolskou dynastiou Jüan (1271–1368), boli Hanskí Číňania najpodradnejšou rasou a brutálne s nimi zaobchádzali. Zavedením kastového systému, v ktorom bola väčšina na najnižšej úrovni, mongolskí vládcovia boli donútení mrhať vzácnymi ľudskými aj materiálnymi zdrojmi, aby udržali Číňanov na svojich miestach. Rebélie bývali časté a nájazdníci museli opustiť Stredné Kráľovstvo za menej ako storočie od kedy ho získali.

Sila založená na dobýjaní a manipulácii je prázdna; hoci mocná armáda alebo silný politik môžu donútiť druhých podriadiť sa ich vôli, tento povrchný prejav sily nemôže nahradiť nedostatok presvedčenia.

Dvesto rokov pred Kristom zjednotil Čínu mocný kráľ Jing Čeng pod jednu dynastiu Čchin, po stovkách rokov rozdelenia. Stal sa Čchin Š'-chuangom – prvým cisárom.

Čchinova ideológia právny dogmatizmus, vyžadovala úplnú podriadenosť mysle aj tela štátu a jeho vodcovi. Boli spálené knihy a učenia škôl rôznych výuk; boli pochované za živa aj so svojimi autormi.

Kvôli všetkej sile a teroru nemohla Čchin Š'-chuangova dynastia prežiť bez svojho zakladateľa, tyrana. Potom ako prvý cisár zomrel a jeho vláda strachu sa skončila, krajina rýchlo začala občiansku vojnu. Nasledujúca dynastia Han (206 p. n. l.–220 n. l.) oživila Konfucianizmus, čím zahájila zlatý vek Čínskej civilizácie.

Konfucius veril v poriadok pomocou vzdelania a morálky a nie silou zbraní. Z jeho pohľadu bola harmónia najlepšie demonštrovaná na príklade prvých kráľov dynastie Čou, ktorí, po porážke predchádzajúceho kráľovstva Šang, založili svoju legitímnosť vládnutia na univerzálne aplikovateľnom Mandáte z Nebies. Podľa toho bol vládca – známy ako Syn Nebies – vždy viazaný k dodržiavaniu vyšších štandardov. Jeho autorita bola nespochybniteľná, ale nemohol prejaviť absolútnu moc.

Dynastia Čou vydržala 800 rokov a bola najdlhšou čínskou dynastiou. Prví králi, vládnuci zo západného hlavného mesta Chao-ťing, vládli nad svojimi vazalmi a poddanými skrz spoluprácu a vzájomný rešpekt. Platón by bol hrdý. Neskôr, aj keď bol Chao-ťing zničený nájazdníkmi a králi dynastie Čou stratili väčšinu svojej skutočnej moci, stále si zachovali dostatok prestíže, ktorú uznali miestni šľachtici v podobe svojich kráľovských titulov, ponechajúc si ich ďalších 500 rokov.


Přeložil: Vladimír Holečka; originálny článok: