O zápis rómskych detí do škôl pre mentálne postihnutých majú špeciálne školy záujem. Pokiaľ však chce takéto dieťa študovat ďalej, jeho možnosti budú značne obmedzené. (foto Helena Bakaljarová, archív Nadácie Milana Simecku.)
Viaceré špeciálne základné školy pre mentálne postihnutých na Slovensku v posledných rokoch prešli procesom modernizácie. Na školách vznikajú rôzne záujmové krúžky, aktivity, akcie, deti rozvíjajú nie len vedomosti, ale aj tvorivé myslenie a samostatnosť. Niektoré deti prospievajú veľmi dobre a často sa u nich prejaví aj výnimočný talent v umeleckej oblasti. Je tu však jeden problém, ktorý môže kaziť dobrý pocit z úspešnosti dieťaťa. Veľa týchto detí nie je mentálne postihnutých.
Z mnohých špeciálnych škôl sa stali “rómske“
Špeciálne základné školy (v minulosti sa nazývali "osobitné") vznikli najčastejšie v oblastiach s vysokým percentom Rómov, najmä tých, ktorí žijú v chudobných osadách. Rómske deti z takéhoto prostredia, ktoré sa hlásia do prvých ročníkov, sa môžu javiť ako mentálne postihnuté aj v prípade, ak ide o postihnutie "sociálne". Dieťa vyrastá v zanedbanom prostredí, kde má málo podnetov, nenavštevuje ani materskú školu a vo svojom psychickom vývine je niekoľko rokov pozadu. Učiteľka Zuzana Hudáková zo špeciálnej základnej školy v Košiciach opisuje situáciu nasledovne: „Pri nástupe do školy bola veľkou bariérou veľmi nízka úroveň znalosti slovenského jazyka a aktívnej, ale i pasívnej slovnej zásoby. Deti nepoznali svoje mená, len prezývky, nepoznali mená svojich rodičov, súrodencov, adresu bydliska, farby...“
Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť uvádza, že v niektorých oblastiach tak dochádza k automatickému zaraďovaniu všetkých rómskych detí do špeciálnej školy.
Boj o každého žiaka
O zápis rómskych detí do škôl pre mentálne postihnutých majú špeciálne školy záujem, pretože sú financované na základe počtu žiakov. S takýmto zaradením však súhlasia aj rodičia. Od roku 2004 zaviedlo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny štipendium podmienené prospechom. Je to výborný motivačný nástroj, ktorý podporil dochádzku detí do školy, ale zároveň sa tým nechtiac zvýšilo zaraďovanie detí do špeciálnych škôl. Lepší prospech totiž na špeciálnej škole dieťa dosiahne ľahšie, navyše neopakuje ročník. Pracovníčka pedagogicko-psychologickej poradne uvádza: „Rodičia s tým, že mali desať detí v špeciálnej škole, chcú dať aj ďalšie, lebo majú dobré skúsenosti. Deti sa mali dobre, dostali sa do učilišťa, lebo vyšli z deviatej triedy, nie ako na ZŠ. Rodičia hlavne z tohto hľadiska žiadajú špeciálnu školu – dieťa bude najedené, bude mať štipendium, zlepší sa situácia v rodine, vyjde z deviatej triedy, vyučí sa“. Niektoré školy tak robia u rodičov úspešný "nábor" ešte pred zápisom do prvých ročníkov, hoci podľa zákona by malo ísť dieťa na zápis do bežnej základnej školy, odkiaľ ho môžu odporučiť na preradenie na základe vyšetrenia. Podľa Eleny Kriglerovej, ktorá sa dlhodobo venovala výskumom v tejto oblasti, sú prípady, keď si špeciálna základná škola "najme" vlastného psychológa na diagnostikovanie detí - z čoho je zrejmé, že diagnostika bude v súlade so záujmom školy.
Najlepšie možné riešenie?
Nechcem však krivdiť špeciálnym školám vyjadrením, podľa ktorého by bojovali o žiakov len z finančných dôvodov. Pedagógom, ktorí sa skutočne zaujímajú o rómske deti zo sociálne slabého prostredia, sa špeciálna škola pre ne často môže javiť v súčasnej situácii ako najlepšie možné riešenie. Deti majú paradoxne väčšiu úspešnosť pri prijímaní na stredné odborné učilištia, naučia sa oveľa viac a navyše sa v takomto prostredí lepšie cítia.
“Označenie“ na celý život
Kto zo zdravých ľudí by chcel byť považovaný za mentálne postihnutého? Deti často trpia týmto "označením" a hanbia sa chodiť medzi žiakov základných škôl, ktorí ich neberú rovnocenne. Argumentov „za“ aj „proti“ je mnoho. Nie je samozrejme vôbec v poriadku, ak je zdravé dieťa v špeciálnej škole. Ideálnym riešením by zrejme bola celková reforma nášho školského systému, výsledkom ktorej by bola zmena spôsobu vyučovania, ale aj redukcia učiva, pretože deti sú na školách zbytočne preťažené. V takomto zmenenom systéme by bola šanca, že aj deti zo zanedbaného prostredia by dokázali spĺňať nároky bežnej školy. Takáto celková reforma je podľa mnohých odborníkov v tejto oblasti nutná, ale vyžaduje si dlhé obdobie.
Nadané rómske deti
Skutočným problémom v súčasnosti je, že šikovní žiaci, ktorí by mali potenciál študovať na strednej odbornej škole alebo gymnáziu a neskôr aj na vysokej škole, jednoducho prichádzajú o túto šancu. Pani Mária H. opisuje svoju situáciu v škole: „Rómskym deťom na našej základnej škole odporučili vždy maximálne učilište. Ja som sa však začala venovať novinárčine, pochodila som stáže a miesta v novinách, nedávno som bola mesiac v Prahe, tento rok som popri práci zmaturovala“.
Viacerí rómski žiaci, absolventi špeciálnej základnej školy majú potenciál aj motiváciu pre ďalšie štúdium. V prípade, že sa im podarí prekonať prekážky s tým spojené, väčšinou si už ako absolventi špeciálnych učilíšť musia zdĺhavo a pracne dorábať najskôr základné vzdelanie, aby vôbec mohli nastúpiť na strednú školu. Neskôr popri zamestnaní maturovať, až potom je možný nástup na ďalšie štúdium. Štúdium tak ukončia najskôr ako tridsaťroční. Kvôli predsudkom majú šikovné deti zo špeciálnych škôl šance na ďalšie vzdelávanie takmer stratené.
