Kedysi dávno si obyvatelia jedného čínskeho mesta postavili veľký chrám v tradičnom štýle. Chrám bol dôstojný a pokojný, ale chýbala v ňom socha Budhu, ktorú by veriaci mohli uctievať. Ľudia preto pozvali známeho sochára, aby im vyrezal sochu Budhu, aby mohli vyjadriť svoju úctu.

Sochár bol dojatý ich úprimnou zbožnosťou a osobne sa vybral na horu vyhľadať kameň vhodný na sochu. Po veľkom úsilí nakoniec našiel kvalitný kameň. Bol obrovský a tak ho rozdelil na dva kusy. Vybral si jeden kus, vzal dláto a začal tesať.

„Au, to naozaj bolí! Môžeš byť trochu jemnejší?“ sťažoval sa kameň, keď pocítil prvé seknutia.

Kameň ledva znášajúci bolesť sa spýtal sochára: „Rok čo rok som znášal drsné horské vetry a dažďové búrky, ale takúto bolesť som ešte nikdy nezažil. Naozaj ma tvoje tesanie premení na sochu Budhu?“

„Znášanlivosť je proces,“ odpovedal sochár. „Pokiaľ si odhodlaný vydržať bolesť, po mojom dokončení budeš ako znovuzrodený. Bolesť sa vtedy skončí. Ak mi veríš, skús to, prosím, vydržať.“

Kameň dlho zvažoval sochárove slová. „Verím ti, ale kedy si myslíš, že skončíš?“ spýtal sa.

Sochár položil dláto a povedal kameňu: „Práve som začal. Budeš to musieť vydržať 30 dní. Ak ľudia nebudú s mojím dielom spokojní, budem musieť niektoré miesta prepracovať a pridať záverečné úpravy. Ak budú ľudia so sochou spokojní tak, ako je, potom sa z teba stane uctievaná socha Budhu.“

Kameň mlčal. Predstavy o tom, že ho budú uctievať tisíce ľudí, v ňom vyvolávali pocit šťastia a spokojnosti. Ale keď sochár pracoval, kameňu prišlo ťažko znášať intenzívnu bolesť pri tesaní.

O štyri hodiny neskôr kameň vykríkol: „Umieram od bolesti! Zabíja ma to! Už na mňa nepoužívaj svoje dláto. Už to naozaj nevydržím!“

Keď to sochár počul, prestal tesať. Kameň rozdelil na štyri kocky. Tie sa použili na vydláždenie chodníka pred chrámom.

„Nevzdám sa tak ľahko”

Sochár potom začal tesať druhý kus kameňa. Po rezaní ostrým nožom a úderoch sekerou sa sochár zo zvedavosti spýtal kameňa: „Necítiš intenzívnu bolesť?“

„Pôvodne sme s prvým kameňom tvorili jeden celok, takže cítim rovnakú bolesť ako on,“ povedal druhý kameň. „Ja sa však tak ľahko nevzdám.“

„Prečo ma nežiadaš, aby som bol jemnejší?“ čudoval sa sochár.

Kameň odpovedal: „Ak ťa požiadam, aby si použil menej sily, socha Budhu nebude dostatočne detailná a nádherná. Ľudia by ti potom vraveli, aby si na nej pracoval ešte ďalej. Bude lepšie, ak ju dokážeš úplne dokončiť na jeden záber, a ľudia budú mať sochu čo najskôr.“

Sochár ticho počúval a obdivoval húževnatosť tohto druhého kusu kameňa. Po tridsiatich dňoch dlátovania sa z kameňa stala nádherná socha Budhu.

Netrvalo dlho a majestátna a dôstojná socha Budhu bola umiestnená na posvätný oltár. Keďže bola pôsobivá a dôstojná zároveň, ľudia ju uctievali široko-ďaleko. Ľudia si ju všade vážili. Každý deň prichádzalo čoraz viac veriacich, aby sa soche Budhu poklonili a zapálili jej kadidlo.

Jedného dňa sa prvý kameň (teraz už dlažobná kocka) spýtala sochy: „Prečo ti bolo dané stáť vysoko nado mnou a všetci sa ti klaňajú, zatiaľ čo mňa pošliapavajú nohy tisícov ľudí, ktorí sa ti idú pokloniť?“

Druhý kameň sa láskavo usmial a odpovedal: „Je to jednoduché. Nemusel si veľa vydržať, aby si sa stal dlažbou. Ja som zatiaľ znášal útrapy nespočetných bolestivých úderov, sekaní a rezov, aby som sa stal sochou Budhu.“

To, či človek dokáže znášať ťažkosti, alebo sa rozhodne pre pohodlie, vyplýva len z jednej zásadnej myšlienky. Odmietnutie predurčenej príležitosti môže mať za následok nekonečné utrpenie. Ak je však človek ochotný znášať skúšku za skúškou a zostať vytrvalý, čaká ho nádherná a svetlá budúcnosť.

Tento príbeh do angličtiny preložila Dora Li a bol so súhlasom autora znovu publikovaný z knihy Treasured Tales of China, Vol. 1, ktorá je dostupná na Amazone.

Z originálneho článku newyorskej redakcie denníka The Epoch Times preložil Peter Petko.