Byť tu pre každého je šľachetné, ale nie vždy múdre

Môj online slovník ponúka dve možnosti vymedzenia pojmu záväzok: „stav alebo vlastnosť byť oddaný nejakej veci, činnosti atď.“ a „sľub alebo povinnosť, ktorá obmedzuje slobodu konania“, ako napríklad: „Je mi ľúto, že nemôžem prísť do knižného klubu, ale mám na ten večer plány s rodinou.“

Dajte tieto dve definície dohromady a dostanete podstatu záväzku: niečo sľúbiť a potom to dodržať.

Tieto sľuby a z nich vyplývajúce záväzky majú všetky možné podoby a rozmery. Niektoré za sebou nesú väčšiu váhu ako nákladný vlak s tromi lokomotívami. Napríklad záväzný vzťah znamená tráviť spolu čas, byť k sebe úprimný, riešiť problémy, túžiť po spoločnej budúcnosti atď. Nevesta a ženích posunú svoj záväzok ešte o krok ďalej tým, že si vymenia záväzné sľuby vernosti, často v prítomnosti Boha.

Na druhej strane slobodná pracujúca matka, ktorá sľúbi svojmu päťročnému dieťaťu sobotňajšie popoludnie v parku, podpíše ľahký záväzok, v ktorom okrem potešenia dieťaťa nie je nič ďalšie.

Prvá polovica rovnice záväzku – sľub – je jednoduchá. Priateľ nás požiada, aby sme pomáhali vo výbore Priateľov knižnice, a my to prijmeme, mysliac si, že môžeme urobiť niečo dobré pre komunitu a potajomky sa z toho dobrovoľníctva aj trochu naparujeme. Ale druhá časť rovnice – povinnosť – nás udrie do hlavy krutou realitou, kde raz za mesiac vyčerpaní z pracovného dňa sme nútení stráviť ešte večer v debatách o nepodstatných veciach. A čo sme si mysleli?

Niekedy dávame podobné sľuby sami sebe a rovnako zlyháme. Zapíšeme sa do posilňovne a sľúbime si, že budeme cvičiť trikrát do týždňa, ale čoskoro sa to zníži na trikrát do mesiaca. Opäť sa pýtame – a čo sme si mysleli?

Dodržiavanie sľubu môže byť teda ťažké, a ak tento sľub porušíme, hoci aj taký, čo sme dali päť-ročnému dieťaťu, znížime tým našu reputáciu spoľahlivosti. Položme si otázku: Akým spôsobom by bolo správne pristupovať k záväzkom?

V prvom rade by bolo vhodné dávať sľuby opatrne. Keď som mal čosi nad štyridsať rokov, bol som samostatne zárobkovo činný, ženatý, mal som tri deti a ďalšie bolo na ceste, viac ako rok som strávil dobrovoľníckou prácou ako vedúci skautov, pôsobil som vo farskej rade, učil som v nedeľnej škole a pomáhal som trom rehoľným mníškam založiť súkromnú školu. Bol to nešťastný vír udalostí a starostí.

Dalo mi to však jednu neoceniteľnú lekciu. Naučil som sa povedať nie. Rozhodne, bez výčitiek a váhania. Táto lekcia sa mi vryla do pamäti a umožnila mi opakovane sa vyhýbať úlohám, na ktoré som sa buď nehodil, alebo ktoré by sa mi pravdepodobne nepáčili.

Ak sme však sľúbili svoj čas, schopnosti alebo kapitál nejakej veci alebo nejakej osobe, česť a povinnosť si vyžadujú, aby sme urobili všetko pre naplnenie svojho sľubu. Ak sme prijali pracovnú ponuku, sme u zamestnávateľa povinní odpracovať celý deň. Ak sme sa v škole našej dcéry prihlásili ako vedúci rodičov, sme povinní podať učiteľovi pomocnú ruku.

A nakoniec, keď už sa raz k niečomu zaviažeme, mali by sme v tom pokračovať s nadšením. Otec, ktorý sľúbil svojmu synovi hrať sa na chytačku, sa musí do hry vložiť s úprimnou radosťou bez ohľadu na to, aký mal ťažký deň. Možno na tú spoločnú pol hodinku strávenú so synom do nasledujúceho rána zabudne, ale jeho dieťa si ju môže pamätať celý život. Tiež je správne, keď žena pomáhajúca priateľovi s predajom z dvora príde načas a zákazníkov privíta s úsmevom na tvári. Láskavosti, ktoré sú napĺňané s mračením sa, reptaním a mizerným prístupom sú horšie, ako keby ste žiadne nesľúbili.

Naše sľuby ktoré sme dali sebe alebo druhým, sú vznešené a hodnotné veci, ale iba v tom prípade, ak ich aj skutočne naplníme.

Dávať sľuby totiž znamená zvažovať z nich plynúce záväzky.

Z originálneho článku newyorskej redakcie denníka The Epoch Times preložila Bc. Anikó Hanzlová.