Rodičia musia rozlišovať medzi príliš dlhým časom stráveným hraním videohier a vážnou závislosťou.

Jacob mal 22 rokov, keď ho rodičia priviedli ku mne do kancelárie. Stále žil doma a pracoval len niekoľko hodín týždenne v otcovej stavebnej firme. Rodičia boli znepokojení jeho nízkymi ambíciami.

Nemal žiadnu prácu okrem príležitostnej, ktorú mu zabezpečoval otec, nemal žiadne vzdelanie nad rámec strednej školy, nemal záujem o ďalšie vzdelávanie – odborné ani iné – a nemal žiadne plány do budúcnosti. Hral videohry najmenej 40 hodín týždenne, čo sa rovnalo práci na plný úväzok.

„Povedz mi o svojich najlepších priateľoch,“ spýtal som sa.

„Mám ich desiatky. Kde chceš, aby som začal?“ odpovedal Jacob.

„Len mi povedz krstné mená troch svojich najlepších priateľov,“ odpovedal som.

„No, je tu Jonathan,“ povedal Jacob.

„Kedy si naposledy videl Jonathana?“ Spýtal som sa.

„Nikdy som Jonathana nevidel,“ povedal Jacob. „Žije v Singapure. Je v mojom cechu World of Warcraft.“

„Kedy ťa naposledy navštívil doma nejaký kamarát?“ Spýtal som sa.

„Áno, chápem, na čo narážaš. Virtuálny svet nie je taký dobrý ako ten skutočný, však?“ odpovedal Jacob.

„No áno,“ povedal som. „Myslím si, že vzťahy v reálnom svete sú dôležitejšie ako vzťahy, ktoré existujú len online alebo vo virtuálnom svete.“

Jacob trávil príliš veľa času hraním videohier. Hry vytlačili z jeho života všetko ostatné.

„Jediným účinným zásahom v tomto kontexte je úplná abstinencia,“ povedal som jeho rodičom. „Musíte zaistiť, aby Jacob nemal prístup k videohrám. Odstráňte Xbox z domu. Zničte ho alebo ho dajte preč. Zamedzte akémukoľvek prístupu na internet vrátane prístupu k mobilnému telefónu.“

Jacobov prázdny výraz sa zmenil na nahnevaný úškrn.

„To je absolútne neprijateľné,“ povedal. „Som dospelý. Mám viac ako osemnásť rokov. Nemôžete mi hovoriť, čo mám robiť! Moji rodičia mi nemôžu hovoriť, čo mám robiť.“

„Presne tak,“ odpovedal som. „Si dospelý. Môžeš slobodne odísť z domu svojich rodičov. Ale ak odídeš,“ – a potom som sa pozrel na rodičov – „rodičia ťa nemajú podporovať. Práve teraz bývaš v dome rodičov, ale neplatíš nájomné. Financujú ti stravu a prístup na internet. Ak chceš zostať v ich dome, musíš dodržiavať ich pravidlá.“

Videohry existujú už pol storočia. Tento rok si pripomíname 50. výročie uvedenia hry Pong od spoločnosti Atari, prvej videohry, ktorá sa stala virálnou. Ale pred päťdesiatmi rokmi, dokonca ani pred dvadsiatimi, by sme len zriedkavo našli chlapca, ktorý by kvôli hrám zanedbával všetky ostatné aspekty svojho života. Teraz sa to stáva bežným javom.

Jacobov príbeh je extrémny, ale počul som o mnohých chlapcoch – a takmer vždy sú to chlapci, nie dievčatá – ktorí zanedbávajú svoje školské povinnosti a spoločenský život, aby mohli zostať vo svojej izbe za zatvorenými dverami, so slúchadlami na ušiach a s ovládačom v ruke hrať svoje hry. Hry sú jednoducho príliš dobré.

Ak investujete 40 hodín alebo viac do zvládnutia pohlcujúcej RPG hry, ako je Red Dead Redemption 2, máte po dohraní pocit, že ste dokázali naozaj niečo zmysluplné a dôležité. Chlapci mi hovoria, že je to oveľa väčšie zadosťučinenie ako štúdium španielčiny alebo americkej histórie.

Niektorí chlapci sú vystavení väčšiemu riziku: Podľa najnovšieho výskumu je u chlapcov, ktorí sú samotári alebo sociálne vylúčení, väčšie riziko, že budú inklinovať k násilným videohrám a stanú sa agresívnejšími. Súvislosť medzi násilnými videohrami a agresívnym správaním môže byť sporná, ale jedna nedávna štúdia naznačuje, že medzi násilnými videohrami a kyberagresiou môže byť ešte významnejšia súvislosť. Aj keď u chlapca, ktorý zabíja nepriateľov online v hre Grand Theft Auto 5, nie je väčšia pravdepodobnosť, že skutočne ublíži ľuďom v reálnom živote, je tu väčšia šanca, že sa zapojí do prejavov online agresie.

Ako rodinný lekár sa už mnoho rokov zaoberám súvislosťami medzi chlapcami a hraním hier. V roku 2007 som napísal knihu s názvom „Chlapci bez cieľa: Päť faktorov, spôsobujúcich rastúcu epidémiu nemotivovaných chlapcov a nedostatočne úspešných mladých mužov“. Videohry sú jedným z týchto piatich faktorov a najčastejšie sa podieľajú na vypadnutí dieťaťa zo zabehnutých koľají, ako sa to stalo Jacobovi. Nedávno som napísal aktualizované druhé vydanie knihy „Chlapci bez cieľa“, pretože situácia sa len zhoršila.

Po mojom povzbudení sa Jacobovi rodičia riadili mojimi pokynmi. Darovali Xbox a všetky jeho videohry do Goodwill-u. Odstránili počítač z jeho izby, svoj vlastný počítač zaheslovali a odmietli umožniť synovi prístup k nemu.

O štyri týždne sa vrátili tak, ako sme sa dohodli.

„Ten rozdiel je neuveriteľný,“ povedal jeho otec. „Napríklad, pokiaľ ide o prácu, kedysi to bolo ako trhanie zubov, aby mi Jacob vôbec pomohol, a musel som kontrolovať všetko, čo urobil. Teraz prejavuje iniciatívu a prácu robí lepšie ako ja.“

Jeho mama povedala: „Nebolo to ľahké. Zo začiatku nie. Prvý týždeň sa s nami Jacob vôbec nerozprával. Jedlo si pripravoval sám a nosil si ho do svojej izby. Ale potom, asi po týždni, sa k nám začal pridávať na večeru. A zdalo sa, že sa jednoducho prebudil. Bolo to, akoby bol celé tie roky, čo hral videohry, v hmle. Možno len nemal dostatok spánku. Teraz pri večeri skutočne rozpráva.“

Jeho otec povedal: „Teraz sa zdá byť múdrejší. Lepšie chápe veci. Lepšie dokáže udržať pozornosť. Je trpezlivejší.“

„Čo si myslíš?“ Spýtala som sa Jacoba. „Súhlasíš?“

„Nie, nesúhlasím,“ odpovedal Jacob. „Necítim sa inak. Nie som o nič múdrejší, to je isté.“

„Keby to bolo na tebe, začal by si zajtra opäť hrať videohry?“ Spýtal som sa.

„Určite,“ povedal Jacob.

Jeho rodičia si povzdychli.

Jacob neprejavil žiadne pochopenie. Vôbec si neuvedomoval, ako videohry z jeho života vytlačili reálne činnosti.

Ako zistiť, či je váš syn závislý na hraní videohier

Vedci sa nezhodujú v tom, či sa závislosť na videohrách kvalifikuje ako samostatná psychiatrická diagnóza. Ako rodinný lekár som však na vlastnej koži videl, že niektoré deti – väčšinou chlapci – sú skutočne závislé. Aký je rozdiel medzi tým, keď len trávite príliš veľa času hraním videohier, a tým, keď ste na nich skutočne závislí? Klinika Mayo uvádza niekoľko kľúčových príznakov, že sa vaše dieťa stáva závislým na videohárch:

Posun: Ak videohry vytláčajú spoločenský život vášho dieťaťa, alebo ak si dieťa nerobí domáce úlohy, pretože trávi príliš veľa času hraním videohier, môže to byť príznakom závislosti.

Klamstvo: Ak vám vaše dieťa klame a tvrdí, že nehráva videohry, hoci v skutočnosti ich hrá, je to často príznak závislosti.

Hnev/podráždenosť: Ak sa vaše dieťa hnevá, je podráždené alebo úzkostlivé, keď stanovíte primerané obmedzenia pre hranie videohry, môže to byť znakom závislosti.

Stupňovanie: Ak vaše dieťa trávi hraním videohier čoraz viac času, naznačuje to možnosť závislosti.

Je dôležité, aby rodičia rozlišovali medzi tým, či ich deti trávia príliš veľa času hraním videohier, a tým, či majú vážnu závislosť. Ak je dieťa závislé na hraní hier, jediným skutočne fungujúcim riešením je podľa mojich skúseností abstinencia. To znamená odstrániť hernú konzolu z domu a rozdať všetky hry.

Tipy aplikovateľných obmedzení

Čo ak dieťa trávi príliš veľa času hraním videohier, ale neklame, ani sa nehnevá, ak mu nie je dovolené hrať a súhlasí s návrhom obmedzení? Potom takéto dieťa nie je skutočne závislé na hraní hier. V knihe Chlapci bez cieľa venujem dve kapitoly prezentácii výskumu na túto tému a odporúčaniam založeným na dôkazoch, ale tu uvedieme zhrnutie obmedzení pre chlapca, ktorý ešte nie je závislý:

Počas školských večerov nesmie hrať videohry dlhšie ako 40 minút a počas víkendov nanajvýš hodinu denne.

Minúty sa nepretáčajú. Ak tri týždne nehrá dieťa videohry, neznamená to, že by mu malo byť dovolené hrať v sobotu sedem hodín. Takéto nárazové hranie je škodlivé.

Nepovoľte videohry, v ktorých je hráč odmeňovaný za zabíjanie. Žiadne Grand Theft Auto. Žiadne Call of Duty. To si vyžaduje, aby rodičia poznali obsah hier, ktoré ich syn hrá. Samozrejme, zaneprázdnení rodičia nemajú čas tráviť hodiny sledovaním, ako ich syn hrá jednotlivé hry, preto na tento účel odporúčam Common Sense Media. Stačí zadať názov hry a webová stránka poskytne presný prehľad a vekové rozpätie vhodnosti hry.

Ak váš syn trávi príliš veľa času hraním videohier, ale nie je závislý, vysvetlite mu potrebu obmedzení a zaveďte ich tak, ako som odporúčal vyššie. Ak potrebujete povzbudenie k tomu, ako autoritatívne stanoviť hranice – ako byť „tak akurát, ale nie príliš prísny“ – potom skromne odporúčam prečítať si moju knihu „The Collapse of Parenting “(Kolaps rodičovstva).

Ak je váš syn závislý na hraní videohier, nečakajte, kým prejaví pochopenie svojej situácie. Videl som mnoho rodičov, ktorí očakávajú, že ich jedenásť, pätnásť alebo dvadsaťštyri-ročný syn bude konať logicky na základe dôkazov, ktoré považujú za presvedčivé. Títo rodičia si povedia: „Pozri, koľko času ti videohry uberajú zo života. Vidíš, ako ti ochabli priateľstvá, odkedy si začal tráviť 20 hodín týždenne pred obrazovkou? Pozri sa, aký si stále unavený, okrem chvíľ, keď hráš hry!“

Problémom je, že vaše dieťa nemusí rozumieť škodlivosti situácie, do ktorej sa dostalo.

Nečakajte. Mohli by ste čakať mesiace aj roky. Ak je ale váš syn jedným z miliónov chlapcov, ktorí dovolili, aby im videohry vytlačili všetko ostatné zo života, musíte konať rozhodne. Ak to neurobíte vy, kto potom?

Tento článok bol pôvodne uverejnený na blogu Institute for Family Studies. Z originálneho článku newyorskej redakcie denníka The Epoch Times preložila Bc. Anikó Hanzlová.