Toto je šiesty diel našej série z McGuffey-ho čítaniek, v ktorej prerozprávame niektoré z najlepších morálnych príbehov z klasických školských kníh z 19. storočia. Do roku 1960 sa ich predalo odhadom 122 miliónov výtlačkov, čo je popri Biblii a Websterovom slovníku najväčší náklad zo všetkých kníh na svete. McGuffey-ho čítanky zohrali dôležitú úlohu v americkej histórii a ponúkli deťom nielen lekcie čítania, gramatiky a pravopisu, ale aj morálne vedenie v ich správaní. Užite si príbeh a porozprávajte ho aj svojimi deťom!
Mladý učiteľ
Charles Rose žil na vidieku so svojím otcom, ktorý ho učil čítať a písať.
Pán Rose povedal svojmu synovi, že keď sa skončia jeho ranné vyučovacie hodiny, môže hodinu tráviť čas, ako chce.
Neďaleko bola rieka. Na jej brehu stála chatrč chudobného rybára, ktorý sa živil predajom rýb.
Jeho starostlivá žena priadla na kolovrátku od rána do večera. Obaja tvrdo pracovali, aby sa uživili.
Veľmi sa však trápili, že sa ich jediný syn nenaučil čítať ani písať. Sami ho to naučiť nemohli a boli príliš chudobní, aby ho poslali do školy.
Charles jedného dňa zavítal do chatrče rybára, aby sa opýtal na svojho strateného psa. Pri stole našiel sedieť malého chlapca menom Joe, ako si na stole robí značky kriedou. Charles sa ho spýtal, či kreslí obrázky.
„Nie, snažím sa písať,“ povedal malý Joe, „ale viem len dve slová. Tie som videl na jednom nápise a snažím sa ich napísať.“
„Keby som sa naučil čítať a písať,“ povedal, „bol by som najšťastnejším chlapcom na svete.“
„Potom ťa šťastným urobím,“ povedal Charles. „Som len malý chlapec, ale môžem ťa to naučiť. Môj otec mi dáva každý deň hodinu pre seba. Ak sa teraz posnažíš učiť, čoskoro budeš vedieť čítať a písať.“
Joe a jeho matka padli na kolená, aby Charlesovi vyjadrili svoju vďaku. Povedali mu, že si nadovšetko želajú, aby Joea učil. A tak si Charles na druhý deň, keď nadišla správna chvíľa, schoval knihu do vrecka a vybral sa Joea vyučovať. Joe sa učil veľmi rýchlo a Charles ho čoskoro začal učiť písať.
Jedného dňa zavolal na pána Rosea istý muž a spýtal sa ho, či vie, kde je jeho syn Charles. Pán Rose mu povedal, že sa pravdepodobne prechádza.
„Obávam sa,“ odpovedal pán, „že nechodí vždy na prechádzku. Často ho vidím chodiť do domu rybára. Obávam sa, že sa chodí plaviť na ich člne.“
Pána Rosea to veľmi znepokojilo. Povedal predsa Charlesovi, že nikdy nesmie ísť na rieku a myslel si, že mu môže dôverovať. Potom, čo sa s mužom rozlúčili, pán Rose sa vydal hľadať svojho syna. Zašiel k rieke a chodil hore-dolu v nádeji, že uvidí loďku, na ktorej sa plaví jeho syn.
Keď ju však nevidel, jeho znepokojenie vzrástlo. Pomyslel si, že Charles už musí byť ďaleko. Nechcel však odísť bez toho, aby sa o ňom niečo dozvedel, tak sa vybral do chatrče. Strčil hlavu do okna, ktoré bolo otvorené. Tam sa mu naskytol príjemný pohľad. Charles sedel za stolom opravujúc šlabikár, z ktorého mu čítal Joe, zatiaľ čo Joeova matka priadla v kúte na kolovrátku.
Charles bol trochu zmätený. Obával sa, že jeho otec nebude rád, že Joeovi pomáha, ale nemusel sa vôbec znepokojovať, pretože jeho otec bol nadšený tým, ako dobre sa zachoval.
Na druhý deň ho otec zobral do mesta a kúpil knihy jemu aj Joeovi, k tomu papier na písanie, perá a atrament.
Keď sa Charles vrátil domov, bol najšťastnejším chlapcom na svete. Pribehol k Joeovi s plnými rukami balíkov a srdce mu bilo od radosti.
Tento príbeh je prebratý z McGuffey-ho druhej výberovej čítanky, revidovaného vydania, vydaného v roku 1879.
McGuffey-ho čítanky, prvýkrát vydané v 30. rokoch 19. storočia, boli série ilustrovaných čítaniek pre deti základných škôl, ktoré napísal americký pedagóg a duchovný William Holmes McGuffey (1800 – 1873). Boli široko používané ako učebnice v školách v USA od polovice 19. storočia až do začiatku 20. storočia. Niektoré školy ich využívajú dodnes, najmä domáce školy zamerané na výchovu detí s klasickým vzdelaním a rozvojom mravného charakteru.
Z originálneho článku newyorskej redakcie denníka The Epoch Times preložila Bc. Anikó Hanzlová.
