Každý milujúci rodič túži svojmu dieťaťu odovzdať to najlepšie a najhodnotnejšie zo svojich vedomostí a pochopení získaných počas svojho života, aby jeho potomok mohol viesť kvalitný, cnostný, šťastný a naplnený život. Rodič sa snaží chrániť dieťa a preto ho chce naučiť chápať rozdiel medzi bezpečným prístavom a nebezpečenstvom, aby neskôr dokázalo samo vyhodnocovať rôzne situácie. K tomu je potrebné do detí zasiať správne semiačka, ktoré časom a dospievaním prinesú svoje ovocie. Pretože tak, ako sa rodič láskyplne stará o naplnenie fyzických potrieb svojich detí, je potrebné naplniť aj ich dušu a správne vycibriť ich morálny charakter a vyniesť na povrch dobré vlastnosti, ktoré v nich bude pestovať a nakoniec určia ich budúci osud. Detské srdcia sú čisté, nevinné a šľachetné, preto je potrebné dbať o to, aby sa neznečistili vplyvom prekrútených hodnôt dnešnej ľudskej spoločnosti.
Deti akosi tušia existenciu duchovna a niečoho vyššieho, nepoznaného, čo nás presahuje, nevedia to však správne uchopiť a vypovedať, keďže len začínajú veci chápať a pomenovávať. Je na rodičoch naplniť aj túto túžbu porozumenia vzťahu medzi človekom a Bohom, človekom a obrovským, tajomným vesmírom. Aký je zmysel ľudského života a ako tento život žiť správne, podľa vyšších princípov? Existujú zákony, ktorých dodržiavanie povedie k šťastnému a dobrom naplnenému životu? Ak jestvuje spravodlivá odplata, aké chovanie sa vyžaduje od človeka, aby sa zapáčilo Bohu a priblížilo ho k nemu? Možno nám napovie výrok čínskeho filozofa Mencia (Meng-C´), predstaviteľa konfucianizmu:
„Sú hodnosti Nebies a sú hodnosti svetské:
Princíp ľudskosti,
princíp konania v zákonoch spravodlivosti,
schopnosť vernosti a dôvery
a neúnavné zaľúbenie v dobre,
– to sú hodnosti Nebies!“
Zdá sa, že mravným zdokonaľovaním, rozvíjaním cnosti, konaním v medziach etiky a zušľachťovaním svojho srdca sa človek dokáže dostať do jednoty s Nebom.
Ale tento život je veľmi klamlivý a mnohokrát sami dospelí musia byť na pozore. Mnohé veci, ktoré sa zdajú byť dôležité a ktoré by sme mohli chcieť dosiahnuť, neprinesú skutočné a trvalé šťastie a ani nie sú tou hodnotou, o ktorú by sme sa mali snažiť. Mencius učil, že v minulosti sa ľudia snažili dosiahnuť nebeské hodnosti a vďaka tomu si k nim tie svetské našli cestu samé. Ak sa človek zaujíma len o povrchné veci ako sláva, majetok, uznanie, kariéra a napĺňanie svojich osobných túžob aj na úkor iných, uvedomí si, že dosiahnutý kúsok šťastia je veľmi nestabilný, prchavý a pominuteľný, kdežto skutočné a trvalé šťastie spočíva v dosiahnutí vyšších princípov. Usilovanie sa o svetské hodnosti je v podstate sebaklam, nedokážu ľudskú dušu naplniť trvalým šťastím.
Spoločnosť nám nájdenie správnych hodnôt a priorít v živote neuľahčuje, pretože neprikladá rovnakú váhu kultúre, morálke, dobru a ľudskosti, ako jej pripisujú duchovné princípy, a akú by bolo hodno jej priznávať. Udáva, čomu veriť, ako rozmýšľať, aké hodnoty nasledovať, pričom ale tieto už nemusia byť v súlade s tradičným a našimi predkami uznávaným chápaním správneho a dobrého. Preto je na mieste viesť deti ku schopnosti vytvárať si vlastný názor podľa etických princípov a správneho chápania toho, čo je hodnotné, cnostné, dobré, krásne a ľudské.
To, čo má skutočnú hodnotu, nemožno kúpiť peniazmi. Je ale možné dobro a krásu v sebe pestovať. Človek sa môže rozhodnúť, či si vyberie cestu vznešenosti alebo ostane otrokom malých vecí.
Každý otec a každá matka túži vychovať zo svojho dieťaťa dobrého a „správneho“ človeka, majú predstavu a pochopenie, akým by chceli, aby sa ich dieťa stalo človekom, môže sa však stať, že nevedia presne, ako to dosiahnuť. Túžba pomôcť odomknúť dieťaťu všetky dvere múdrosti, ktoré ho povedú správnou a bezpečnou cestou k tomu, aby dospelo v slušného a dobrého človeka zohľadňujúceho aj pocity iných, morálne silného, spravodlivého, so šľachetným srdcom, schopnosťou rozlíšiť dobro od zla, krásne od skazeného, pravdu od lži, šľachetné od nečestného sa môže zdať nenaplniteľnou úlohou. Možno práve zakomponovanie duchovných princípov a filozofie nás dokáže priblížiť k riešeniu tejto herkulovskej úlohy spočívajúcej na rodičovských pleciach. Dieťa bude vidieť svet takým, ako ho naučíme vidieť ho. Formovanie osobnosti a tvarovanie novej bytosti spočíva v rokoch práce, ale ak sa na ňu vydáme tou vznešenou cestou, môžeme prispieť k vychovaniu veľkého človeka.
Smerovanie dieťaťa majú v rukách obaja rodičia. Láskavo ho vedú na jeho ceste až do cieľa, v ktorom dokáže samostatne fungovať v tomto svete, rozmýšľať, vnímať, správne vyhodnocovať a rozlišovať, chápať zákonitosti života a vesmíru a byť s nimi v súlade. To, ako správne žiť, sa v škole nikto nenaučí. Je na schopnostiach rodičov, či dokážu odovzdať dieťaťu všetko dobré a viesť ho tak, aby mu ušetrili dlhé roky hľadania odpovedí o živote. Rodičia dokážu deťom pomôcť nájsť seba samého, zmysel svojho života a úlohu a miesto v tomto svete. Deti sú naša budúcnosť a je v našich rukách, akú generáciu dospelých z nich vychováme. To, ako bude vyzerať tento svet keď dospejú, je aj našou zodpovednosťou. Pokiaľ chceme čestnejší a priateľskejší svet, v ktorom žijú vznešení ľudia, musíme priložiť ruku k dielu. Bez vetra sa ani lístok nepohne, preto buďme priaznivým vetrom pre lepšie nadchádzajúce časy a venujme deťom dostatok možností objaviť nielen tento svet ale aj ten, ktorý nás presahuje. K tomu nám môžu pomôcť mnohé dávne príbehy, ktoré pohladia ich šľachetné srdcia, vytvarujú ich cit pre dobro, krásu a spravodlivosť a naplnia ich duchovné potreby prítomnosťou nebeskej vznešenosti. Ako povedal Milan Rúfus: „Rozprávky nevznikli preto, aby deti zaspali, ale aby sa dospelí zobudili“. Snáď je ešte možné sa dotknúť aj dospelých sŕdc a naplniť ich úprimnou, detskou radosťou a tušením Božskej prozreteľnosti, ktorej pôsobenie priaznivo vedie všetky bytosti.
