Staré obyčaje sprevádzajú ľudskú spoločnosť odpradávna. Aj naše krásne Slovensko je bohaté na kultúrne zvyky a tradície, ktoré sa v mnohých oblastiach zachovávajú a odovzdávajú dodnes. V minulosti žili ľudia v úcte voči Bohu, predkom, v súlade s prírodou a podľa obrazu vtedajšieho života a zvykov sa odvíjala aj ľudová kultúra, z ktorých sa dodnes zachovali kroje typické pre rôzne regióny, spev, tanec, hudba i ľudová tvorba alebo remeslá. Návrat ku kultúrnemu dedičstvu v podobe tradičnej krojovanej svadby sme mohli zažiť v sobotu 20. 08. 2022 v Križovanoch nad Dudváhom, kde sme sa mohli priblížiť k priebehu svadby a zvykov na vystúpení organizovanou obcou s názvom Križovianska krojovaná svadba.

Podľa zvykov začínala tradičná krojovaná svadba odobierkou, kedy starý svat odobral oboch snúbencov od rodičov a vyslovil im poďakovanie za ich výchovu. Zvláštnosťou bolo, že nevesta sa po odobratí išla pomodliť k Panne Márii a odobrať sa od Matky Božej ako od svojej druhej matky. Po odobierke nasledovalo požehnanie a snúbenci si navzájom sľúbili, že naplnia sľub, ktorý si dali a dostoja svojho slova do konca života. Na rad prichádza kresťanský obrad v kostole vedený duchovným a po uzavretí manželstva smerujú sprievodom dedinou na slávnosť.

Epoch Times požiadal o rozhovor pani Evu Michalkovú, ktorá spracovala námet, scenár, dramaturgiu a režijne viedla hranú Križoviansku krojovanú svadbu. Pani Michalková je zároveň aj vedúcou Detského folklórneho súboru Dudvážtek, Folklórneho súboru Dudváh mládež a Dudváh Seniori.

Vďaka čomu vznikla myšlienka na usporiadanie hranej Krojovanej svadby a kto bol usporiadateľom tohto projektu?

Myšlienka vznikla kvôli päťdesiatemu výročiu od prvej hranej krojovanej svadby z roku 1972, kedy vtedajší námet a scenár zastrešovala pani Elena Mokrá a pani Rozália Drinková – Halenárová. Pani Mokrej bola venovaná aj plaketa za toto dielo v rámci poďakovania prezentácie svadobných zvykov.

Usporiadateľ bola obec a realizátor tri súbory a jedna folklórna skupina – Detský folklórny súbor Dudvážtek, Folklórny súbor Dudváh mládež, Folklórny súbor Dudváh seniori a Folklórna skupina Dudváh na čele s pani Evou Kovačíkovou.

Čo znamená čepčenie nevesty?

Keď je mladá, má rozpustené vlasy, uviazaný cop, hlavu bez pokrývky, ale pokiaľ sa stane manželkou, práve ten spoločenský kódex, že patrí do kategórie vydatých žien jej podľa zvykov prikazuje nosiť prinajmenšom čepček alebo ručník. Aj keď len vyšla na ulicu, nesmela mať holú hlavu. Je to aj prejav spoločenského postavenia ale aj morálno-spoločenského kódexu.

Čo znamenalo v minulosti dať si manželský sľub?

Bol to sľub na celý život v chorobe a starobe.

Majú tradície a zvyky aj určitý duchovný význam?

Od toho sa to všetko odvíjalo. Keď človek ráno vstal sa prežehnal, či išiel jesť alebo krájal chleba sa prežehnal, mali väčšiu úctu voči Bohu a ich hodnotový systém odzrkadľoval ich vieru v Boha a ich život vôbec. Vážili si hodnoty, svoj pokrm, ja som musela chleba bozkať keď mi spadol na zem alebo aspoň ofúknuť, buď dať sliepkam alebo hospodárskym zvieratám, chlieb je Boží dar, na ktorý sa dával krížik.

Myslíte si, že sa zmenilo vnímanie hodnoty manželského zväzku v našich časoch?

Dnes ľudia radšej odhodia niečo nefungujúce, akoby to mali opravovať, pretože je jednoduchšie niečo vymeniť ako zaplátať a opraviť a bohužiaľ nehovorím o veciach, ale o ľuďoch.

Čím je podľa vás prínosné pre ľudí odovzdávanie si tradícií?

Prečo neurobiť radosť tým pravým ľudovým, sme konzumenti nového moderného tanečného sveta, ale prečo nemať rád folklór, pohodu a potešenie, odbremenení to človeka od tlaku bežného života, pomôže zabudnúť na starosti, na prácu, vie to človeka naplniť ak to prijme. Zúčastňujeme sa rôznych festivalov a tá masa ľudí je pre nás hnacím motorom, ľudia majú radi folklór, len im ho treba prinášať. Záleží nám na tom, aby sa tradície udržali, nechceme, aby to upadlo do zabudnutia, pretože je to naše slovenské a chceme aby boli prezentované, veď patria k našim koreňom a pripomínajú nám aj hodnoty, ktoré vyznávali naši predkovia.

Aké sú najstaršie zmienky prípadne najstaršie zachované články o spôsobe a tradícii života našich predkov z tejto oblasti?

Prvé zmienky o spôsobe života pochádzajú z roku 1938, nájsť o tom článok aj v Trnavských novinách z roku 2021, vydanie číslo 8 – Ako sme žili v Československu, je to čisto folklórna stránka s fotografiami.

Pozerali sa naši predkovia inak na mravnosť ako dnešná spoločnosť?

Duchovno sa spájalo úplne so životom, žili z práce, ktorá ich napĺňala a duchovno prišlo samé od seba, či mali bôl, starosti ale aj radosť, to duchovné uspokojenie hľadali pri modlitbách automatickejšie ako dneska. Dnes je to o spoločnosti, ktorá vedie konzumný život a duchovné cítenie je v úpadku. Občas si pri výchove detí, mládeže pomáham vyhľadávaním vhodných vysvetlení ohľadom rôznych situácií, ktoré prichádzajú v rámci nácvikov a „rozumovania“ mládeže. Takto som im citovala Vladimíra Fedorka „Mravná kultúra je ľudským výtvorom, formujúcim sa v jeho vývoji. Táto mravná kultúra asi najvýraznejšie vyjadruje „počlovečenie“ človeka. „

Z akého dôvodu ste sa rozhodli venovať práve folklóru a čo to pre vás znamená?

Odmalička som rada tancovala tak ako hociktoré dieťa, rodičia nás viedli ku zvykom, mamička spievala uspávanky, počúvali sme rozprávky – vtedy asi ako všetky deti, cez deň keď sme sa hrali u starej babky, tak mala plné truhlice stužiek, výšiviek, krojových vecičiek, tie veci som mohla brať do rúk len ja, akosi mi v tomto dôverovala, možno cítila, že mám voči tomu vzťah, aj jej syn Ľudo (strýko), tancoval v súbore z roku 1954, bol medzi prvými zakladajúcimi členmi v Križovanoch a akosi tie spomienky na detstvo u babky zanechali vo mne túžbu niesť túto tradíciu ďalej a tomuto sa venovať. Mamina sestra v Modranke účinkovala a zakladala spevácky súbor ľudových piesní, mala nádherný kroj, ktorý som obdivovala a postupne ma to oslovovalo, videla som to v rodine a lákalo ma to.


Je to aj veľká zodpovednosť, znamená to viesť ľudí, vyšívať po nociach krojové súčiastky, tancovať vždy, či som unavená alebo chorá, chce to trochu sebazaprenia. Dakedy mnoho ľudí pracovalo na poliach, v hospodárstve, boli tu veľké sedliacke rodiny, ale všetci si našli čas aj na zábavu. V dnešnej modernej dobe je už ľudové umenie filozofiou takmer pre všetky vekové kategórie. Je to nielen výuka tancov, piesní, predvádzanie zvykov a tradícií, ale aj vychovávanie k slušnosti, tiež morálne a etické vodítko. Je to o tom, či ľudia do toho investujú čas, či urobia niečo naviac. Často sa dnes musí deťom pripomínať, že musia pozdraviť tak dospelú osobu, ako aj svojho kamaráta, s ktorým sú v určitej komunite. My keby sme dakedy nejakú babku nepozdravili, dostali by sme poriadnu kázeň, čo sa patrí a ako sa treba chovať! Viesť súbor znamená aj niesť zodpovednosť za výchovu detí, pretože doba mobilov zabúda na osobnú komunikáciu.

Koľko rokov sa venujete tejto činnosti?

Začínala som v roku 1974 -1976 len ako tanečnica, od roku 1976-1981 som bola vedúcou folklórneho súboru Dudváh. Pani Mokrá nám organizačne pomáhala pri rôznych vystúpeniach a po ukončení činnosti súboru sme chodili s manželom pravidelne niekoľko rokov s ornamentníkom na Folklórny festival do Východnej a reprezentovali sme obec len s výšivkou.

Roku 1994 sa znova obnovila činnosť dychovej hudby a oslovil nás pán starosta Ján Vrábel a pani Mokrá v spolupráci s Leom Blažekom, ktorý v tom období viedol folklórny súbor Dudváh z Trnavy, aby sme obnovili činnosť folklórneho súboru Dudváh v Križovanoch. Od tohto obdobia som viedla súbor ja s Miroslavom Opoldom, a od roku 1995 vediem činnosť súborov doteraz.

Koľkým deťom, mládeži a seniorom ste sa venovali za obdobie vašej činnosti?

Každých 4-5 rokov sa každá skupina a súbor menili, okolo 400 ľudí určite.

Ak by ste mohli zanechať posolstvo dnešnej generácii, čo by ste im chceli povedať?

Keď sme zo začiatku začínali, mala som logo „Radšej folklór ako drogy a alkohol“ a doslova som to pripomínala, stalo sa, že mi doviedli drogy do súboru, pokradli kroje. To sú tie špatné skúsenosti. Ale každý koníček má aj svoje čaro, prináša radosť, uspokojenie, naplnenie a my, ktorí robíme folklór, sa snažíme odovzdávať tie tradície tak, aby sa na ne nezabudlo, pre nás je to radosťou a napĺňaním duší, hreje nás na srdci prezentovanie zvykov spoločnosti, aby nezabudli na svoje korene, odkiaľ pochádzajú a kam smerujú. Miesto toho aby človek padol vplyvom moderných závislostí, nech radšej venuje svoj čas niečomu čo nezabíja dušu a zdravie, ale ducha posilňuje a pozdvihuje.

Ďakujeme za rozhovor.