Umenie, ktoré nás inšpiruje v priebehu vekov

Zámok Chantilly, ktorý v minulosti vlastnil syn posledného francúzskeho kráľa, sa nachádza severne od Paríža v mestečku Chantilly a je poctou bohatej kultúry a minulosti Francúzska.

Počas ôsmich storočí patrili pozemky v Chantilly šľachtickým rodinám, ktoré mali blízko ku kráľovskej moci. Panstvo udržiavali a zveľaďovali viacerí majitelia podľa vtedajšieho štýlu. V stredoveku to bol opevnený hrad, ktorý postupne patril rodom Bouteiller, Orgemont a Montmorency. V 16. storočí vojvoda Anne de Montmorency (prvý služobník koruny) zrekonštruoval hrad v renesančnom štýle s jednoduchým exteriérom. V 17. storočí hostil zámok najväčších spisovateľov tej doby: Racinea, La Fontainea, Molièrea a ďalších. Legenda hovorí, že práve na zámku vznikla šľahačková smotana (krém Chantilly).

Posledným majiteľom bol Henri Orleánsky (1822-1897), vojvoda z Aumale, jeden zo synov posledného francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa. V roku 1886 vojvoda daroval svoje panstvo Chantilly Francúzskemu inštitútu, skupine piatich vzdelávacích akadémií. Zámok si zachoval svoj francúzsky renesančný štýl, ktorý zahŕňa gotické a klasické prvky, aj keď vojvoda k nemu pristavil rad miestností usporiadaných do umeleckých galérií, čitárne a apartmánov. Suity nadväzujú na štýly 18. storočia, ktoré boli v tom čase populárne, vrátane rokokovej architektúry, nábytku z obdobia Ľudovíta XVI. a tapiet inšpirovaných ázijským štýlom. Izby sú ďalej zdobené vzácnymi rukopismi, dekoratívnym umením a starými majstrovskými obrazmi od Rafaela, Van Dycka a Delacroixa.

Na ploche 284 hektárov sa v areáli Chantilly nachádzajú tri typy záhrad, ktoré boli populárne na európskych dvoroch v 17. až 19. storočí: veľká záhrada s kvetinovými záhonmi vo francúzskom štýle, anglicko-čínska záhrada a záhrada v anglickom štýle. Jazierka odrážajú oblohu zrkadliacu sa na vodných hladinách vo francúzskej záhrade, ktorú zdobí aj veľká zbierka sôch. Ľudovít II. de Bourbon-Condé (1621-1686) poveril navrhnutím tejto záhrady Andrého Le Nôtra. Ten bol aj autorom návrhu versaillských záhrad, ale záhrada Chantilly bola známa ako jeho obľúbená.
Jeden z domov v anglicko-čínskej záhradnej štvrti, navrhnutý v 18. storočí, neskôr inšpiroval záhradnú štvrť kráľovnej Márie Antoinetty vo Versailles: Petit Trianon. V záhrade, ktorú v roku 1773 navrhol architekt Jean-François Leroy, sa pôvodne nachádzalo sedem malých vidieckych domčekov, a v súčasnosti ich je tam päť. (Pierre Poschadel/CC BY-SA 4.0)
Anglická záhrada, ktorú navrhol Victor Dubois v roku 1817, sa nachádza medzi stajňami a zámkom a je obohatená romantickými stavbami, ako je Venušin chrám postavený v klasickom štýle. Obývajú ju labute a vodné vtáctvo, ktoré zdôrazňujú pokojný a idylický pôvab Chantilly. (Daniel Villafruela/CC BY 3.0)
V jednej z umeleckých galérií, ktorú navrhol vojvoda z Aumale, je vystavená jeho rozsiahla umelecká zbierka, ktorú nazval Múzeum Condé na počesť svojich predchodcov. Vojvoda bol jedným z najväčších zberateľov umenia svojej doby. Táto špecifická galéria v srdci múzea predstavuje skvelý príklad múzejníctva 19. storočia. 85 vystavených obrazov je rozmiestnených v niekoľkých výškach, rám vedľa rámu, bez chronologického poradia. Rotunda v čele miestnosti nadväzuje na klasicistický štýl, ktorý si francúzski renesanční architekti veľmi obľúbili pre jeho mramorové stĺpy, biele priečelie a elegantné sochy. (Pierre Poschadel/CC BY-SA 4.0)
Galéria jeleňov je typická miestnosť vo francúzskom renesančnom štýle s výrazným komínom ako ústredným bodom, kazetovým stropom s vyrezávanými motívmi a ôsmimi gobelínmi tkanými v kráľovskej manufaktúre Gobelins podľa slávneho gobelínu “Maximiliánove poľovačky” zo 16. storočia.  Táto miestnosť vznikla koncom 19. storočia ako jedáleň a prijímacia miestnosť. Tu vojvoda z Aumale každú nedeľu prijímal intelektuálnu a umeleckú elitu svojej doby. (Daniel Villafruela/CC BY-SA 3.0)
Vo veľkej rohovej miestnosti sa konali audiencie princov z Condé. Sedadlá a stoličky sú neoklasicistické, z obdobia vlády Ľudovíta XVI. Krbová zástena patrila budúcemu kráľovi Ľudovítovi XVII. Biele a zlaté drevo je tiež príkladom typického francúzskeho dekoru 18. storočia, ktorý sa používal na dvore v slávnostných miestnostiach. Vojvoda z Aumale zozbieral tento nábytok a dekoratívne umenie z kráľovskej rodiny, ako aj z kráľovských zámkov, aby obnovil bohatstvo svojich predkov. (Zairon/CC BY-SA 4.0)
Táto spoločenská miestnosť vo veľkých apartmánoch je so svojimi bielymi a zlatými panelmi a ornamentmi typická pre rané rokoko. Výzdobu navrhol architekt Jean Aubert okolo roku 1720 pre Louisa Henriho de Bourbon, jedného z princov Condé a ministra kráľa Ľudovíta XV. Komody od Jeana-Henriho Riesenera boli objednané pre spálňu kráľa Ľudovíta XVI. vo Versailles. Pre Chantilly ich získal vojvoda z Aumale. Táto miestnosť nadväzuje na štýl 18. storočia, ktorá sa vyznačovala vznešenosťou kniežat Condé. (Zairon/CC BY-SA 4.0)
Hudobná miestnosť, v ktorej sa nachádza anglická harfa z 19. storočia patriaca manželke vojvodu z Aumale, je tiež v štýle rokoka s detailným bielym a zlatým obložením. Pozlátený drevený nábytok od Georgesa Jacoba objednal kráľ Ľudovít XVI. pre zámok Saint-Cloud a vojvoda z Aumale ho zakúpil pre Chantilly. (Pierre Poschadel/CC BY-SA 4.0)
Budoár je ukážkou toho, aký príťažlivý bol ázijský štýl pre európsky dvor v 18. storočí. Nástenné maľby, ktoré v roku 1737 vyhotovil maliar Christophe Huet, zobrazujú opice napodobňujúce ľudské činnosti.  (Zairon, CC BY-SA 4.0)
Spálňa vojvodkyne z Aumale je typická svojím dekoratívnym umeleckým štýlom Júlovej monarchie (obdobie vlády Ľudovíta Filipa v rokoch 1830 až 1848). Ide o vzácny príklad tohto štýlu s posteľou s baldachýnom a previsom, šatňou a zelenými čalúnenými stoličkami v štýle Ľudovíta XV. (Mel22/CC BY-SA 4.0)
Čitáreň, ktorá sa nachádza v súkromných apartmánoch, navrhol architekt Honoré Daumet vo francúzskom renesančnom štýle. Vojvoda bol jedným z najväčších milovníkov kníh svojej doby a zámok Chantilly má jednu z najrozsiahlejších knižníc a zbierok vzácnych rukopisov vo Francúzsku. Jedným z najvzácnejších rukopisov, ktoré obsahuje, je “Très riches heures duc de Berry” (“Prebohaté hodinky vojvodu z Berry”), ktorý má povesť jedného z najkrajších rukopisov na svete. Miestnosť s drevenými policami na dvojúrovňovej kovovej konštrukcii a s krbom je jednoduchá, ale funkčná a je typická pre architektúru knižníc 19. storočia. (Pierre Poschadel/CC BY-SA 4.0)

Z originálneho článku newyorskej redakcie denníka The Epoch Times preložila Slávka Dojčáková Borovská.