Ponor dovnútra: Čo dáva srdcu tradičné umenie
Rodina môže byť jednou z najkrajších vecí v našom živote. Môže byť plná lásky a podpory, a môže sa rozšíriť aj mimo pokrvných príbuzných a zahŕňať blízkych priateľov.
Rodina však môže byť aj deštruktívna. Manipulácia, žiarlivosť a vnútorné boje v rodine môžu spôsobiť nevraživosť a odcudzenie. Niekedy to môže byť až tak zlé, že sa s rodinou alebo s niektorými jej členmi nechceme ani stýkať.
Čo teda robí rodinu rodinou? Pozostáva rodina len z pokrvného príbuzenstva alebo je to niečo hlbšie?
Oidipus a jeho rodina
Zo Sofoklových tragédií si pravdepodobne pamätáme komplikovaný príbeh Oidipa a jeho rodiny – najmä to, že zabil svojho otca a oženil sa so svojou matkou. Príbeh však obsahuje viac a je užitočné vidieť pocity tejto konkrétnej nešťastnej rodiny.
Veštkyňa varovala kráľa a kráľovnú Téb, že Oidipus neskôr zabije kráľa a ožení sa s kráľovnou. Vystrašený kráľ v snahe vyhnúť sa tomuto osudu prikázal, aby jeho novorodený syn Oidipus zomrel v horách, ale namiesto toho dieťa nakoniec vychoval korintský kráľ s kráľovnou. Strach otca teda viedol k túžbe zabiť svojho syna.
Keď princ Oidipus vyrástol a jedného dňa sa dopočul, že je mu súdené zabiť otca a oženiť sa s vlastnou matkou, aj on sa zľakol, nevediac, že je adoptovaný a opustil Korint, aby sa vyhol tomuto strašnému osudu.
Jeho cesta však viedla k náhodnému stretnutiu s pyšným starším mužom, ktorý Oidipovi na ceste prikázal, aby mu zišiel z cesty. Keď tvrdohlavý Oidipus odmietol ustúpiť, kráľ (bol to Oidipov vlastný otec) sa rozzúril a zo zlosti mladíka udrel. A tak Oidipus, tiež v pýche a hneve, muža za tieto prehrešky zabil.
Oidipus je známy aj tým, že porazil Sfingu, ktorá terorizovala Téby. Za tento čin ho Tébania vyhlásili za hrdinu a prijali ho za svojho nového kráľa. Oidipus sa oženil s thébskou kráľovnou. Spolu mali štyri deti: dve dcéry a dvoch synov.
Ako roky plynuli, mesto postihol mor. Mor mohol byť odstránený len vtedy, ak by sa našiel vrah predchádzajúceho kráľa a bol vyhnaný z mesta. Preto bolo Oidipovou povinnosťou ako kráľa nájsť vinníka, ktorý zavraždil kráľa. Keď vyšla pravda najavo (že Oidipus zabil kráľa, svojho otca), kráľovná od hanby spáchala samovraždu. Oidipus, ktorý si uvedomil, že jeho vlastný hnev a pýcha spôsobili naplnenie jeho osudu, sa hanbil sa za svoje zločiny a oslepil sa. Vyhostený opustil Téby a bezcieľne sa túlal po svete.
Rodinná sága pokračuje
Hoci prvá časť Oidipovho príbehu je najznámejšia, aj zvyšok príbehu poukazuje na deštruktívnu povahu tejto rodiny.
Oidipova dcéra Antigona roky pomáhala a sprevádzala svojho slepého otca, zatiaľ čo jeho dvaja synovia, Eteokles a Polyneikos, ktorí svojmu otcovi nijako nepomohli, medzi sebou bojovali o to, kto bude vládnuť Tébam.
Veštkyňa sľúbila víťazstvo tomu synovi, ktorý získa Oidipovo požehnanie. Veštba tiež predpovedala, že Téby padnú, keď sa ktokoľvek z Tébanov postaví na Oidipov hrob. V snahe získať jeho požehnanie sa Polyneikos s kráľom Kreónom (ktorý sa ujal moci po Oidipovom odchode) vydal za Oidipom.
V tom čase už Oidipus dlhé roky blúdil slepý a mal čas uvažovať o vlastných chybách, pričom znášal veľké utrpenie. Za ten čas získal veľkú múdrosť.
Znechutený žiarlivosťou a bojmi medzi synmi ich namiesto požehnania preklial. V dôsledku toho sa Polyneikos a Eteokles navzájom zabili.
Následne kráľ Kreón v snahe kontrolovať, kde bude Oidipus pochovaný, uniesol Oidipove dcéry (v skutočnosti jeho netere), aby prinútil Oidipa vrátiť sa do Téb. Aténsky kráľ Théseus však kráľa Kreóna uväznil a Oidipa s jeho skutočnými dcérami opäť spojil. Kráľ Théseus dal Oidipovi aj požehnanie, aby zostal v Aténach napriek Oidipovmu varovaniu, že jeho prítomnosť môže spôsobiť vojnu s Tébami.
Keď sa neskôr Oidipus pripravoval na smrť, rozhodol sa podeliť o tajomstvo večného života s jedinou osobou, ktorá k nemu bola láskavá, poskytla mu prístrešie a zachránila jeho dcéry: s Kráľom Théseom. Oidipus zomrel a bol pochovaný v Aténach. Žiadny Téban sa neodvážil napadnúť Atény, lebo keby sa postavil na Oidipov hrob, Téby by padli.
„Oidipus preklínajúci svojho syna Polyneika”
Obraz Henriho Fuseliho „Oidipus preklínajúci svojho syna Polyneika“ poskytuje vizuálnu ilustráciu momentu, keď Oidipus odchádza a preklína svojho syna. Na ľavej strane obrazu je Polyneikos (oblečený v žltom, bielom a červenom), ktorý sa prišiel stretnúť so svojím otcom Oidipom a prijať jeho požehnanie. V centre pozornosti je však Oidipus, ktorý ukazuje prstom na svojho syna. Oidipova vysoko kontrastná postava sa vynára z tmy na pravej strane kompozície. Slepý Oidipus chytí svojho syna za ruku, preklína ho a ukazuje mu, aby odišiel. Polyneikos zdvihne ruky, akoby chcel Oidipove kliatby zastaviť.
Dve verné dcéry, Antigona a Isména, podporujú svojho otca. Isména plače na Oidipovej nohe, zatiaľ čo Antigona dvíha ruku, aby ochránila otca pred jeho synom.
Spoločne sú tieto štyri postavy usporiadané do veľmi dynamickej, svižnej kompozície, ktorá medzi postavami zvyšuje napätie.
Základ rodiny
V celom Oidipovom príbehu sa vyskytujú určité emócie, ktoré majú za následok negatívne dôsledky. Strach spôsobí, že sa ho jeho biologickí rodičia pokúsia zavraždiť, hnev vyústi do zabitia otca a pýcha predchádza hanbe, ktorá spôsobí, že sa jeho matka zabije. Oidipova hanba má pravdepodobne za následok aj jeho vyhnanstvo a putovanie a závisť medzi synmi ho dotlačí k tomu, aby ich preklial.
Skúsme sa na chvíľu skutočne zamyslieť nad veľkým utrpením v tomto tragickom príbehu. Viete si predstaviť takú zlú rodinu, že by si vaši rodičia želali vašu smrť? Že by ste nevedomky zabili jedného rodiča a vzali si druhého? Viete si predstaviť, že by ste s jedným z rodičov splodili deti, aby vám neskôr synovia neposkytli žiadnu podporu, ak by ste to najviac potrebovali? Viete si predstaviť, že by sa jeden z vašich synov vrátil, aby získal vaše požehnanie len preto, aby mohol vládnuť tej istej krajine, z ktorej ste boli vyhnaní?
Je teda možné, že na Fuseliho obraze Oidipus nepreklína len svojho syna, ale aj to, čo jeho syn predstavuje? Podľa mňa Polyneikos predstavuje všetky tieto tragické utrpenia spôsobené negatívnymi emóciami. Najmä Oidipovi synovia sú neustálou pripomienkou všetkého, čo sa v jeho rodine pokazilo.
To, že Oidipus ukazuje na svojho syna, aby odišiel a preklína ho, vypovedá hlbšie o Oidipovom chápaní rodiny. Ak by Oidipus požehnal Polyneika v boji proti bratovi, požehnal by nielen násiliu v rodine, ale aj strachu, hnevu, pýche, hanbe a závisti ako akceptovanej súčasti rodinného života.
Namiesto toho Oidipus odháňa a preklína negativitu, ktorú Polyneikos predstavuje. Ak sú násilie, hnev, strach, závisť, pýcha a hanba požehnané ako základ rodiny, poslúžia len na rozpad rodiny. Oidipus si to uvedomuje a tieto vlastnosti a emócie vyháňa a preklína.
Oidipus preklína negativitu, ktorú predstavujú jeho synovia, ale požehnáva Thésea opakom smrti – večným životom. A prečo požehnáva Thésea, kráľa z cudzej krajiny? Kráľ predstavuje láskavosť. Oidipus udeľuje svoje požehnanie Théseovi, ktorý oň ani nepožiadal. Požehnáva to, čo Théseus predstavuje: láskavosť, pohostinnosť a postavenie sa za to, čo je správne. Cudzinec sa stáva tým, s kým sa Oidipus delí o svoje tajomstvá; cudzinec sa stáva rodinou.
Samozrejme, naši pokrvní príbuzní sú naša rodina. Ale naše vzťahy nemajú zmysel bez láskavosti. Ak negatívne pocity, ktoré na Fuseliho obraze predstavuje Polyneikos, sprevádzajú náš rodinný život, budeme kvôli nim trpieť. Ako by sme mohli vyhnať takúto negativitu a prijať láskavosť ako základ našich rodín?
Videli ste niekedy umelecké dielo, ktoré sa vám zdalo krásne, ale netušili ste, čo znamená? V našom seriáli „Ponor do vnútra: Čo dáva srdcu tradičné umenie“ interpretujeme klasické výtvarné umenie spôsobom, ktorý môže byť pre nás dnes morálne poučný. Snažíme sa pristúpiť ku každému umeleckému dielu tak, aby sme zistili, ako môžu naše staroveké diela inšpirovať našu vlastnú vrodenú dobrotu.
Z originálneho článku newyorskej redakcie denníka The Epoch Times preložila Barbora Čemanová.
