V starovekom meste Vaishali v Indii žilo 500 slepcov. Kvôli svojmu postihnutiu nemohli pracovať a museli žobrať o jedlo. Denne za to trpeli diskrimináciou.
Slepci sa dopočuli, že princ Siddhártha (známy aj ako Šákjamuni) sa stal Budhom, a boli plní nádeje. Verili, že Budha má schopnosť zbaviť ľudí všetkých chorôb, ťažkostí a trápení, a úprimne si želali nasledovať budhistickú cestu, aby si kultivovali múdrosť a morálny charakter, a aby boli tejto milosti hodní.
Po niekoľkých diskusiách sa rozhodli nájsť spôsob, ako sa osobne stretnúť s Budhom. Vodca skupiny im navrhol, aby sa radšej chopili iniciatívy a navštívili Budhu, než aby čakali, že Budha príde za nimi. Najali si sprievodcu, aby ich viedol na ceste, keďže nevideli.
Nevidiaci ľudia sa ťahali za svojím sprievodcom, ruka v ruke, a vytvorili veľkolepý dlhý rad, ktorý sa kľukatil a točil. Hoci putovanie bolo namáhavé, s vierou v srdci čím viac kráčali, tým jasnejšia bola ich myseľ a tým ľahšie sa im kráčalo.
Potom sa skupina dostala k močiaru, ktorý museli prekročiť, kým sa dostali do kráľovstva Magadha, kde žil Budha. Keď sprievodca videl, že ich čaká nebezpečenstvo, dostal strach a bez ohľadu na bezpečnosť a zdravie slepcov im ukradol peniaze a opustil ich. Slepci si to nevšimli len čakali a čakali, no márne.
Potom vodca počul zvuk vody a povedal všetkým, aby išli tým smerom.
Práve v tom čase počul nahnevaný hlas roľníka. „Vy zveri, ste slepí? Všetky moje sadenice sú pošliapané na smrť!“ Nadával farmár.
„Ach, nebesá! Je nám to tak ľúto. My naozaj nevidíme. Keby sme videli, nikdy by sme nepošliapali vaše sadenice,“ hlboko sa ospravedlnil vodca. „Ach! Prosím, buďte láskaví a zmilujte sa nad nami. Povedzte nám, prosím, ako môžeme nájsť cestu k Budhovi. Peniaze nám boli ukradnuté, ale určite vám sadenice neskôr vynahradíme. Sľubujem.“
Farmár, ktorému bolo ľúto ťažkého osudu slepcov, si vzdychol a povedal: „To je v poriadku. Len ma nasledujte. Vezmem vás do budhistického chrámu v Shravasti, kde je Budha.“ Skupina sa potešila a mnohokrát mu ďakovala.
Farmár ich skutočne doviedol do chrámu, ako sľúbil, a slepci boli nadšení, že konečne dosiahli svoj cieľ. Boli však sklamaní, keď im opát oznámil, že prišli neskoro, pretože Budha sa už vrátil do Magadhy.
Skupina sa potom vydala na náročnú cestu do Magadhy, pričom prekonávala najrôznejšie ťažkosti. Tam sa však dozvedeli, že Budha sa vrátil do Shravasti.
Napriek vyčerpaniu boli odhodlaní stretnúť Budhu, a tak sa otočili a vrátili sa do Shravasti. Nečakali, že opát tamojšieho chrámu im opäť povie, že Budha sa vrátil do Magadhy, no bolo to presne to, čo spravil, aj keď s veľkými sympatiami k nim.
Títo oddaní ľudia si sľúbili, že sa nikdy nevrátia domov bez toho, aby videli Budhu. Nakoniec cestovali tam a späť sedemkrát. Budha videl ich vieru a oddanosť, a keď sa po siedmy raz vrátili do chrámu v Shravasti, Budha tam na nich čakal.
„Ó, veľký Budha! Prosím, daj nám svetlo! Dovoľ nám vidieť Budhovu veľkoleposť!“ Prosila skupina. Všetkých 500 slepcov pokľaklo a poklonilo sa vzdávajúc Budhovi najvyššiu formu úcty.
Keď Budha videl ich srdcia, povedal: „Ste tak úprimní a prešli ste toľko dlhých ciest neochvejní vo svojej viere a odhodlaní. Dám vám svetlo.“
Okamžite bolo všetkých 500 ľudí schopných vidieť. Ďakovali Budhovi za jeho nesmiernu milosť. Všetci sa stali Budhovými usilovnými žiakmi a na konci svojej kultivácie dosiahli úroveň Arhata.
Tento príbeh, ktorý do angličtiny preložila Dora Li, je so súhlasom uverejnený z knihy „Treasured Tales of China“, zv. 1, ktorá je dostupná na Amazone.
Z originálneho článku newyorskej redakcie denníka The Epoch Times preložila Katarína Tomanová.
