Jeden učenec pred dvetisíc rokmi opakovane nedokázal uspieť pri cisárskych skúškach. Nakoniec ho prestala baviť honba za slávou a peniazmi. Rozhodol sa naučiť Tao (cestu) a tak odišiel do jaskyne v horách vyhľadať taoistického majstra.

Majster sa po starostlivom preskúmaní potešil, že učenec prišiel za ním. Majster ho každý deň učil meditovať a mnohým iným múdrostiam.

O niekoľko rokov neskôr majster povedal učencovi: „Chcem postaviť nádherný palác. Nemám však potrebné peniaze na jeho výstavbu. Prosím, choď do mesta predávať rúže na pery. A keď sa vrátiš, tak každý večer medituj.“

Učenec sa spýtal: „Majster, nemám peniaze. Ako si môžem zaobstarať rúže na pery?“

Taoista ukázal na hromadu kameňov a tá sa bleskovo premenila na rúže pre ženy. Zmätený učenec si pomyslel: „Majster má schopnosť premieňať kamene na zlato. Prečo ma žiada vrátiť sa do spoločnosti a predávať rúž, aby som zarobil peniaze?“

Učenec vedel, že je dôležité počúvať svojho majstra. A tak, hoci sa zdráhal, opustil hory a vybral sa na trh predávať rúže.

„Tiché počúvanie vetra v boroviciach“, 13. storočie pred rokom 1246, autor Ma Lin. Závesný zvitok. Národné palácové múzeum, Taipei, Taiwan. (Verejná doména)

Prekonanie strachu

Učenec bol veľmi hanblivý a zdalo sa mu trápne vykrikovať nahlas na ulici. Postavil si stánok na málo frekventovanom mieste a hovoril potichu so sklonenou hlavou. Keďže bol tichý ako mucha, okoloidúci ho takmer nepočuli.

Jeho majster ho z diaľky pozoroval a videl, že sa bojí ľudí a potrebuje pomoc, aby tento strach prekonal.

Taoista sa premenil na mäsiara s panovačným správaním. S nožom v ruke pristúpil k učencovi a chcel vedieť, čo robí. Učenec ani nezdvihol hlavu a odpovedal: „Predávam rúž.“

„Čo si povedal? Nepočujem ťa!“ Zakričal mäsiar a položil učencovi nôž na krk. Učenec sa upokojil. Pozrel sa na nôž a chvejúcim sa hlasom odpovedal: „Predám rúž.“

„Ak chceš niečo predať, musíš kričať. Ulica je taká rušná a tvoj hlas je taký tichý. Kto ťa bude počuť?“ Zakričal mäsiar.

Zmätený učenec sa čudoval, prečo sa zrazu objavil tento surovec. Bez ohľadu na to vedel, že musí predať rúž, aby splnil úlohu od svojho majstra. Jeho strach sa zrazu rozplynul a dokázal nahlas zavolať, aby prilákal zákazníkov.

V ten večer učencovi chvíľu trvalo, kým sa upokojil a dosiahol pokoj počas meditácie. Nepýtal sa svojho majstra na to, čo sa stalo, ale namiesto toho sa snažil osvietiť sa sám.

Učenec si uvedomil, že by sa mal úplne venovať zlepšovaniu svojho charakteru, t.j. kultivovať svoje srdce a myseľ. Len tak môže zostať nedotknutý vonkajšou spoločnosťou. A ako kultivujúci sa nemal čoho báť.

Nepohnuté srdce

Uplynul mesiac, ale učenec stále nepredal ani jednu krabičku rúžu. Zaujímalo ho, prečo je predaj rúžov ťažší ako kultivovanie sa. Ale keďže ho jeho majster požiadal, aby predával rúž, bol odhodlaný uspieť. Učenec si uvedomil, že musí dať svoje srdce do zlepšovania samého seba a do predaja rúžov.

Vedel, že na predaj rúžov si musí nájsť tých správnych zákazníkov: ženy. Zaujímalo ho však, ako by sa dokázal kultivovať, keby sa dostal do kontaktu so ženami. Niektoré si dali na tvár rúž a pýtali sa ho, či vyzerajú krásne.

Učenec sa nakoniec osvietil k novému chápaniu: „Ľudské bytosti sú ľudské bytosti, či muži alebo ženy. Som kultivujúci, nie obyčajná bytosť, ako by ma teda tieto ľudské záležitosti mohli ovplyvňovať?“

S touto myšlienkou sa učenec upokojil. Odvtedy, hoci prišiel do kontaktu so všetkými možnými druhmi ľudí, jeho srdce nebolo pohnuté.

Keď dosiahol určitú úroveň v kultivácii, nebeské víly zostúpili, aby ho vyskúšali. Premenili sa na krásne ženy a robili voči nemu lákavé gestá. Srdce učenca sa každú sekundu sústredilo na kultiváciu a nepohlo ho to. Víly potom odišli.

„Pomohol si mi postaviť palác“

Jedna víla sa vrátila prezlečená za starú pani. Kúpila si rúž a dala si ho na tvár. Za chvíľu sa premenila na krásne mladé dievča. Ľudia na ulici boli svedkami zázraku a prichádzali jeden po druhom kupovať rúže.

V ten istý deň išla vdova po cisárovi páliť kadidlo do chrámu. Videla ľudí, ako sa hrnú, aby si kúpili rúž, a poslala svojich sluhov, aby to preskúmali. Keď sa dozvedela, že rúž je zázračný, nariadila, aby všetky kúpili za 10 libier zlata.

Učenec si myslel, že želanie jeho majstra sa teraz určite splní. Vzal zlato a vybral sa naspäť do hôr.

Cestou späť narazil na vojakov na koňoch, ktorí obťažovali skupinu mladých dievčat. Učenec cítil, že záchrana týchto dievčat je najdôležitejšia vec, ktorú môže urobiť, a tak zakričal: „Mám 10 libier zlata. Dám vám ich, ak pustíte všetky dievčatá.“

Oslnení zlatom, vojaci dievčatá okamžite prepustili.

V tej chvíli všetko zlato zmizlo a učencovi nezostalo nič. Zdrvený zamieril späť do hôr a premýšľal, ako by sa teraz mohlo splniť želanie jeho majstra.

Keď učenec vyrozprával, čo sa stalo, taoista ukázal na oblohu. Učenec sa pozrel a uvidel nádherný palác v nebesiach.

„Pomohol si mi postaviť palác,“ povedal taoista. „Pri predaji rúžov si si zachoval svoje srdce nedotknuté, čo umožnilo postaviť palác.“

Učenec sa zrazu osvietil. „Podnikanie je tiež spôsob kultivácie,“ zvolal.

Uvedomil si tiež, že jeho majster sa o neho celý čas staral a premieňal sa na rôznych ľudí, aby ho otestovali a pomohli mu zlepšiť sa!

Tento príbeh do angličtiny preložila Dora Li a bol so súhlasom autora znovu publikovaný z knihy Treasured Tales of China, Vol. 1, ktorá je dostupná na Amazone.

Z originálneho článku newyorskej redakcie denníka The Epoch Times preložila Dáša Orfanusová.