Úvahy o tomto krátkom a vzácnom ľudskom živote
„Žiješ tak, ako keby ti bolo súdené žiť večne, ani ti nenapadne myšlienka na tvoju krehkosť, neberieš ohľad na to, koľko času už prešlo. Mrháš časom, akoby si čerpal z plnej a bohatej zásoby, hoci celý ten deň, ktorý venuješ nejakej osobe alebo veci, je možno tvoj posledný.“ — Seneca
Mohli by sme rozjímať každý deň o tom, aký obmedzený je náš čas v tomto živote. Väčšina z nás sa bráni pomysleniu na to, alebo sa pri tejto myšlienke rozčúli či zosmutnie. Ide však o rozjímanie, ktoré má svoju silu.
Dnes by som sa rád podelil o sériu krátkych úvah o krátkosti života, ktoré považujem za cenné.
1. Možeme ignorovať veľmi obmedzenú povahu tohto života, považovať ho za samozrejmosť a ocitnúť sa na konci našich životov naplnení ľútosťou, že sme ho nevyužili rozumnejšie.
Alebo sa môžeme prebudiť, uvedomujúc si krátkosť času, ktorý tu máme, a rozhodnúť sa, že ho využijeme naplno.
Keby som vedel, že posledné návštevy môjho otca boli naozaj posledné, vážil by som si tie dni ešte viac. Keď na to pamätám, môžem čo najviac využiť dni, ktoré mi zostávajú, s ľuďmi, na ktorých mi záleží – vrátane seba.
2. Môžeme si robiť starosti z obmedzenosti nášho života, smútiť alebo byť z toho sklesnutí. Robíme to, pretože si myslíme, že by to malo byť inak. Ale to je len ďalším zo spôsobov, akým považujeme to, čo nám bolo dané, za samozrejmé.
Namiesto toho môžeme tento obmedzený dar naplno oceniť. Keď vám niekto podá neuveriteľne hodnotný darček, pýtate sa ho, prečo je ho tak málo? Alebo sa radujete z toho, čo ste dostali?
Vedeli by sme si vážiť každý jeden deň ako hodnotný, mocný a radostný dar?
3. Často napĺňame aktuálny deň obavami alebo snívaním o ďalších dňoch. A tak prichádzame o deň, ktorý je tu práve teraz.
Je to ako premýšľať o budúcich jedlách, zatiaľ čo jete svoje súčasné jedlo. Nemôžete si vychutnať jedlo, ktoré práve jete.
Čo keby sme si vychutnali ten deň, ktorý práve prežívame?
4. Nie je to tak, že život je „krátky“. Toto je forma posudzovania, pretože chceme viac. Život však nie je neobmedzený. Je to limitovaný zdroj, ale nemusíme sa sťažovať na jeho krátkosť.
Je to ako herec, ktorý konečne dostane šancu ísť na javisko a trávi čas stonaním, že dostal len jednu scénu. Haló! Využite svoju jedinú scénu naplno. Urobte dojem s tým, čo máte.
5. Chceme tráviť náš obmedzený čas, ktorý máme, pchaním nosa do všetkého, čo si myslíme, že by sme mali robiť? Chceme ho stráviť s pocitom nudy?
Čo keby sme žili život plný zázrakov, radosti, lásky?
Chceme stráviť hodinu, ktorú máme na ihrisku, sledovaním, či sa správne vozíme na kolotoči, alebo sa chceme poriadne zabaviť?
6. Chceme stráviť tento obmedzený čas na zemi neustálym strachom o seba, či robíme veci správne, čo si o nás ľudia myslia, či sme milovaní alebo rešpektovaní? Je to ako pozerať sa na nádherný západ slnka a trápiť sa, či vás osvetľuje tak, aby ste si spravili dobrú selfie.
Čo keby sme mohli na chvíľu zabudnúť na to, ako vyzeráme, ako pôsobíme, či sme v poriadku, a namiesto toho si plne užiť úchvatný západ slnka pred nami?
Ba čo viac, aké by to bolo milovať to všetko, všetky bytosti – vrátane seba?
7. Keď máme v živote problémy, myslíme si, že niečo nie je v poriadku, že by sme nemali trpieť. A tieto boje sa môžu zdať ako niečo, čím musíme prejsť, aby sme konečne začali žiť život, aký chceme.
Čo ak je naše utrpenie súčasťou zmyslu obmedzeného času, ktorý tu máme? Utrpenie je to, čo nás formuje, učí a pomáha nám rásť do nášho úplného ja. Utrpenie nie je vecou, ktorou si musíme prejsť, je to podstata života samotného.
Mohli by sme sa na tento život pozerať ako na formu, ktorá nám pomáha utvárať sa a odhaliť, kým naozaj sme? A prijať strádania ako krásne príležitosti na učenie sa a úžas?
8. Keď sa zamyslíme nad krátkosťou života a plne si uvedomíme zázrak tohto krátkeho času, ktorý nám bol daný, život môže nadobudnúť dojímavú kvalitu. A to je krásne.
Japonci majú výraz „mono no aware“, ktorý možno preložiť ako „citlivosť na pominuteľnosť“ – teda na veci, ktoré nevydržia. Hovorí o pominuteľnosti všetkých vecí. Je to také milé, podfarbené určitým smútkom, pretože všetko, na čom nám záleží, je krásne a pominuteľné. Táto pominuteľnosť robí veci ešte vzácnejšími.
Ak by ste mali lahodnú pochúťku v neobmedzenom množstve, možno by ste to považovali za samozrejmosť. Ak by ste však vedeli, že to môžete ochutnať len na krátky čas, že to bude čoskoro preč, možno by ste si jej sladkosť vychutnali intenzívnejšie. S väčšou radosťou, s väčším úžasom.
Z originálneho článku newyorskej redakcie denníka The Epoch Times preložila Hedviga Holečková.
